Po čase sme sa zhodli na tom, za higlightom každého školského dňa je obed. Nikoho nikdy netrápilo, aké máme predmety alebo čo treba spraviť do školy. Vždy sme sa orientovali podľa obedu „o jednej začína škola takže predtým ideme na obed“ „medzi prednáškami máme hodinu okno takže vtedy pôjdeme na obed“ „skončíme o druhej takže to akurát môžeme ísť na obed“. Jedným z dôvodov prečo bolo potrebné obedovanie plánovať bol fakt, že kantína v škole bola fakt dosť hnusná. Naše rozmaznané chuťové poháriky teda plánovali obedy v kantíne pri intrákoch, alebo menučko v reštaurácii a podobne.
Po nejakom čase sa nám doniesla zákulisná informácia, že v centre je tiež kantína. A legenda vravela, že jedlo je tam teplé a majú tam dokonca aj nože! Preto jedného pekného dňa, majúc hodinové okno medzi prednáškami, sme sa s odhodlaním a vierou porovnateľnou s Heinrichom Schliemannom, ked sa vydal po prečítaní Iliasu a Odysey hľadať Tróju, vybrali hľadať tajomnú kantínu.
Legenda vravela, že treba ísť dve zastávky električkou, prejsť peši cez cestu a za Billou do ľava. Plné očakávania sme nasadli do stroja netušiac, že okrem novej kantíny nás čaká aj iné dobrodružstvo.
Po prvej zastávke level vzrušenia dosahoval kvalitu môjho psa pri pohľade na svoju paničku konzumujúcu šnicel. Už len jednu a budeme tam. Ale... v tom električka nečakane, v strede cesty medzi dvoma zastávkami, nečakane zastavila. Šofér otvoril predné dvere. Človek by si myslel, že ide manuálne prehodiť výhybku. Ale... široko ďaleko nebola žiadna odbočka, takže asi ťažko. Prvé čo nám napadlo bolo, že električka sa pokazila. Už sme zvažovali, že vystúpime a zvyšok cesty deliaceho nás od chýrnej kantíny prejdeme pešo. Vtom sme však zbadali, kam šofér električky zamieril.
Ulica na ktorej sa to celé odohralo bola v zásade niečo ako naša Obchodná. A okrem iného sa na nej nachádzala aj tu typická „pekarnyca“ – rozumej čerstvé pečivo, pizza, bánica, croissanty... Nášmu šoférovi proste vyhladlo. Zastavil električku v strede cesty a s kľudom Angličana (alebo skôr Bulhara) si išiel kúpiť bánicu. Pri tomto zistení sme samozrejme vybuchli neovládateľným smiechom (bolo nás päť). Na čo sme prišli k poznaniu, že nie šofér, ale MY robíme niečo divné. Nad šoférovým volaním divočiny sa nikto ani len nepozastavil, ale na nás pozerali ako na maximálne retardovaných narušiteľov verejného poriadku.
Všetko sa nakoniec skončilo dobre. Električkár sa najedol, v bezpečí nás odviezol na druhú zastávku, a my sme úspešne našli vychýrenú kantínu s teplým jedlom a nožmi a všetci sme spokojne trávili až kým sme znova nevyhladli.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár