SEN ?

Sedím na strome. Presnejšie na smutnej vŕbe. Okolo malého ostrovčeka, na ktorom rastie, plávajú kačky. Taká rodinka s malými káčatkami. Konáre sa smutne pohojdávajú vo vánku. Cítim, že z toho bude prudký severák. Mračná sa sťahujú a kde-tu ešte presvitajú slnečné lúče. Kačky horúčkovito plávajú preč, pretože cítia vo vzduchu nepríjemnú predzvesť. Vietor zadul silnejšie a vŕzganie stromov vyľakalo psy. Začali brechať, ale bez akéhokoľvek varovania sa zablýskalo a kňučiac zaliezli do búd. Rieka okolo ostrovčeka začala tancovať. Nie tancovať, búriť sa. Malý protest proti búrke. Ja sedím na strome. Smutnej vŕbe, ktorá rastie na tomto ostrovčeku odnepamäti.
Ticho. Také zvonivé ticho sa rozlieha po celej doline. Zvieratá sú poschovávané v tých najtmavších kútoch lesa. Začína popŕchať. Na ostrovčeku, vlastne všade naokolo niet živej duše. Som tu len ja. Vietor fúka stále silnejšie a desivejšie. Chladná voda rieky sa pomaly dvíha a dážď bubnuje na strechy domov. V diaľke počuť vystrašené výkriky detí, dospelých. Vyľakala ich búrka? Ešte nie je taká silná.
V dedine sa objavujú plamene. Počuť krik. Volanie o pomoc. Ja sedím na strome a usmievam sa. Úsmev prerastie do šialeného smiechu. Krik sa stále blíži. Nefúka. Neblýska sa. Je ticho a počuť iba smiech. Zvonivý smiech. Môj strašný zvonivý smiech, ktorý trhá uši. Ale nikto ho nepočuje. Dusím ho v sebe.
Tma. Sedím na strome, slnko svieti a vtáčiky radostne poletujú. Kačky plávaju okolo ostrovčeka. Hreje ma taký zvláštny pocit. Pozriem sa na svoje ruky. Zvieram v nich krvavý nôž s kúskami ľudskej kože. Nie je moja. Ani krv, ani koža. Okolo mňa stoja dorezané telá. Matky s detmi,novorodencami. Ich nemé tváre bez očí hľadia na mňa. Kŕč.
Zobudím sa so slzami v očiach a s potom na čele na posteli v mojej izbe. V dome je ticho. S obavami znova zaspím.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu