Zvyčajne nemám rád rána, neznášam skoré vstávanie, zvuk svojho budíka, dni bez raňajok a hlavne tú párminutovú cestu do školy. Niekedy je to lepšie, ako budík si nastavím nejakú zásadnú pieseň s ktorou je radosť zobudiť sa, inokedy nepomôže ani to. Dnes to pomohlo, Walk Away od Kelly Clarkson ma vie prebudiť bez najmenších problémov a už od rána mám celkom dobrú náladu, sám nevediac prečo sa potom usmievam ako posledný debil, nemôžem si pomôcť. "Bre ránko!" zvresknem na svojho spolubývajúceho, pričom si vôbec neuvedomujem intenzitu svojho hlasu, jednak kvôli tomu, že ešte stále spím, ale aj kvôli brutálne dobrému pocitu z dňa, ktorý ma čaká. Tomáš sa na mňa pozrie a z jeho úst sa mi dostane akurát veľmi neisté; "Ráno.....", pričom rukou tresne svoj telefón, ktorý mal pri hlave o zem, dúfajúc že to zastaví ten brutálne piskľavý hlas jeho otravného budíku. "Daj sem, vypnem to radšej ja, ešte si ten mobil zničíš..." Stlačiť konkrétnu klávesu je pre neho teraz príliš komplikované, beriem mu ho z rúk a tlmím ten vysoký tón, ktorý reprák jeho telefónu posledné sekundy vydával, pričom sa v hlave opäť vraciam ku svojej rannej piesni. Smer kúpeľňa, treba dodržiavať základnú hygienu, občas si umyť zuby a urobiť zo seba opäť človeka. "Neviem kto si, ale učešem ťa!" hovorím sám sebe nahlas pri pohľade do zrkadla a smejem sám na svojom vastnom vtipe odpozeranom niekde v telke a v toto ráno mi vôbec neprichádza hlúpy. Vo dverách sa objaví Marek. "Dobré ráno," želám mu s úsmevom na perách. On to však nedokáže odceniť s pozerá na mňa svojim totálne skysnutým ksichtom. Trvalo mu pár sekúnd, než si uvedomil, že som svoje raňňajšie kúpeľňové rituály ešte nedoviedol do úplného konca a poberá sa. Tresli dvere do WC, asi šiel tam... Môj tretí spolubyvajúci v druhej izbe ešte stále spí tvrdým spánkom, má ešte takých 15 minút, ktoré si nevedomky vychutnáva a my traja, už zobudení, mu ticho závidíme. Treba sa mi ešte obliecť, pyžamo je síce pohodlné, ale vonku by mi v ňom už asi bola celkom zima. Je začiatok týždňa, v pondelkové rána sa obliekam rád, šatník vonia za práškom. Väčšina oblečenia je ešte čerstvo vypratá, niesom teraz ničím obmedzovaný. Teda, ak neberem v úvahu to, že tu zrovna nemám najviac vecí. Treba sa mi pobrať do školy, zväčša sa so spolubývajúcimi čakáme a chodievam ta spolu, dnes nemám náladu pozerať na Marekovu nenávistným výrazom poznačenú tvár, na iPode si zapínam nejakú svižnú hudbu, ktorá ma ešte viac prebudí a odchádzam z izby zdraviac chalanov, ktorí sa akurát dostali k umývadlu a nie príliš nadšene sa pri ňom tlačia dvaja. Také bežné ráno...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
shelia  1. 2. 2009 18:05
paci sa mi to...
Napíš svoj komentár