Dlhé rukávy.
Ostré nože.
Chýbaš. Nechýbam.
Topím sa vo svojej vlastnej prázdnote a v citoch dávno pochovaných tak hlboko, kam len moje chvejúce sa prsty dosiahli. Pochované dávno, keď tvoje ľúbim ťa niečo znamenalo a neviselo vo vzduchu ako papierik s ošúchaným nápisom, ktorý chcem pripevniť na nástenku v snahe spomenúť si.
Popíjam čaj.
Cukor chutí slano.
A keď lyžička zvonivo cinkne o okraj pohára s motívom detskej rozprávky, zakrývam si uši pred neznesiteľným hlukom.
...keď tvoje slová zvonivo cinkli o okraj môjho srdca a ono, úbohé, vyrobené zo skla, sa rozbilo na kúsky.
Neznášam patetické veci.
Aká patetická len musím byť!
Moje slová znejú umelo a neúprimne ako tupý zvuk pri roztrhnutí mokrého papiera. Akoby sa ani nič nestalo. Zem sa točí ďalej.
Kašlem na to? Nekašlem na to? V noci civím do stropu a spomínam na všetky belasé rána. Na všetky jarné a na všetky letné, keď ma bavilo tešiť sa.
Z posledných síl sa teraz držím ostatkov môjho vtedajšieho ja a snažím sa pozviechať sa. Bolí to a ja mám tej bolesti plné zuby. Prevraciam stránky kníh a necítim nič, hoci by som mohla cítiť tisíc vecí. Rozhodla som sa, že takú somarinu už neurobím.
Zavriem sa do svojej izby, zoberiem si papier a ceruzku a nakreslím si, aké by to mohlo byť pekné.
Čo už, keď mi nič iné neostalo.
Kašlem na to.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
uz davno som necitala nieco tak emotivne, nieco, co ma maximalne oslovilo...
Napíš svoj komentár
najdokonalejšie dve vety, aké som za veľmi dlhú dobu čítala