Prečítajte si to. Naozaj. Nikdy som nič úprimnejšie nenapísala.

Upozornenie: Tento výlev obsahuje vulgarizmy.

Asi tri týždne som uvažovala, ako začať.
Lebo som síce majster v dusení sa vo vlastnej šťave, ale už to nevydržím. Už som príliš podusená.
Dusím sa totiž už takmer dva a pol roka. Ak mám byť presná, sú to dva roky, päť mesiacov a sedem dní.

________________________________

Keď som mala štyri, pohádala som sa s otcom. Poznáte to. Detské hádky. Pravdepodobne mi nechcel dovoliť, aby som šoférovala alebo grilovala pri otvorenom ohni. To ma hrozne urazilo.
On ma poslal dovnútra, ja som šla. Trucovito, tak, ako to len deti dokážu, som prešla ku schodom, sadla som si tam a významne som sa zadívala na svoju matku.
"Nenávidím ocina!"
Povedala som vtedy.
Bola som decko. Nebrala ma vážne. Možno ma ani neokríkla. Mám skôr pocit, že sa tomu pobavene zasmiala.

Keď som mala desať, objavila som čaro nadávok. Takmer nič iné z mojej huby nevyšlo. "Piča" mohlo byť sprosté dievča alebo aj niekto, kto je extrémne super.
Doznievalo vo mne dievčatko, tak som si ešte viedla denník.
Raz ho otec našiel.
Viete si predstaviť, čo v ňom bolo.
Mama je kurva, nenávidím ju. Otec je kokot, nenávidím ho ešte viac!"
Popravde, nikdy nezabudnem, ako som sa mu išla - z donútenia - ospravedlniť a ako sa on sklamaním rozplakal.

Keď mi raz jednu treskol, zaprisahala som sa, že keď umrie, nebudem plakať. Vtedy som to myslela vážne.
Dokonca som sa trénovala, aby sa mi to podarilo.
Niekedy večer, než som zaspala, v duchu som si hovorila monológ, aký by asi hovorili na pohrebe, a cvičila som sa, nech neplačem.
Dotiahla som toto umenie do dokonalosti.

Žila som s vedomím, že ho nenávidím. Hotovo.

Dodnes si pamätám ten skurvený deň.
Písomka z chémie. Došlo nejaké decko a povedalo, že ma volá zástupkyňa. Okamžite. Išla som. Mama ma vypýtala. Keď som jej volala, čo sa stalo, povedala, že otec padol z rebríka a má otras mozgu.
Odľahlo mi. Dobre, nič vážne. "Zajtra bude doma" povedala.

Za pár hodín už bola diagnóza iná. Krvácanie do mozgu. Vezú ho na Kramáre. Rýchlo operovať.
V ten večer, v ten jediný večer sa vo mne niečo zlomilo. Plakala som. Bola som sama v izbe a revala som. Napísala som najdepresívnejšiu poviedku v celom svojom živote.
Keď som ju o desať dní uverejnila na svojom vtedajšom blogu, otec bol v kóme. Mysleli sme si, že by sa možno mohol prebrať.

Hovno. V noci umrel.

Neplakala som.

Pamätám si, ako sme boli u lekárky na nejaké vyšetrenie a tá sa pýtala mojej mamy:
"Nepotrebuje nejaké prášky? Znáša to dobre?"
"Nepotrebuje. Myslím, že jej to ešte ani nedošlo."

Došlo. Ale držala som sa. Na pohrebe som si dovolila zložiť sa asi na päť minút, kým ma všetci objali, ale potom som sa upokojila.
Za to mama bola na práškoch. Nevedela spávať.
Spávali sme vedľa seba, v obývačke, na rozťahovacom gauči. Každú noc sme ho rozkladali. Každú noc plakala. Každú noc som zatínala zuby, nech neplačem tiež.

Potom túžba plakať zmizla. V živote som nezažila šťastnejšie obdobie.

Po roku, možno po dvoch, som si naplno uvedomila, aká som jebnutá. V poslednej dobe si to hovorím čoraz častejšie.
Prečo som nechápala, ako veľmi ho mám rada? Prečo som pred tým zatvárala oči? Bol omnoho lepší, než je moja matka.
Áno, ťažko sme spolu vychádzali. Lebo sme boli úplne, úplne rovnakí.

Pár vecí sa mi s ním spája. Vždy plačem, keď si na ne spomeniem. Áno, teraz už plačem.

Vždy, keď ide Zelená míľa, pozerám ju. Lebo som ju prvý raz pozerala s ním. Mala som dvanásť, išlo to do pol tretej do rána, ale pozerali sme to spolu. Na konci sme spolu plakali.
Pýtal sa ma: "Páči sa ti to?"
Hovorila som, že hej, že strašne.

Pamätám si, ako sme jedno leto strávili celé spolu, lebo ja som mala zlomenú nohu a nemohla som nikam chodiť, a on si nohu zase rozrezal karbobrúskou.

A pamätám si, ako ma vždy ráno škrabkal po chrbte, aby som sa prebrala.

Pamätám si, ako sme sa vždy prekárali. Ako sme sa hádali, aj keď to neboli hádky. Chýba mi to.

Viem, že sme si takmer nehovorili, že sa máme radi. Možno raz do roka.
V tichu sme sedeli, lebo sme sa nepotrebovali stále rozprávať, a on zrazu povedal: "Mám ťa rád."
A nikdy som nepovedala úprimnejšie, než v tých chvíľach: "Aj ja ťa mám rada."

Pamätám si, že keď odišiel z roboty, bola som to ja, ktorá ho videla plakať nad otvoreným puzdrom so saxofónom.
Kľačal v predsieni a plakal.
Videla som ho.

Keď som mala tri, dovolil mi, aby som ochutnala pivo.

Všetkým hovoril, že je na mňa pyšný, no mne to nikdy nepovedal do očí. Chcel, aby som sa snažila.
Nesnažila som sa.
Sklamala som ho v hrozne veľa ohľadoch. Viem to. Ale ani to mi nikdy nepovedal.

Je tak komické, že som ho silou mocou chcela nenávidieť a teraz sa mi trasú ruky, keď o ňom píšem.

Mala som o ňom písať už dávno. Chcela som. Ale neodvážila som sa.
Tak, ako som nikdy nechcela plakať, presne tak teraz cez slzy nevidím na monitor. Cítim sa úboho.

Chcela by som ho tu mať.
Len ja viem, ako strašne mi chýba.

Nikdy si neodpustím, že v to posledné ráno, keď som sa s ním rozprávala, som bola zlá. Že sme sa pohádali.

Ja, čo neverím v nebo, nejakých zvráteným spôsobom verím, že mi teraz sedí za chrbtom. To je jedno.

Tak aby si vedel, chýbaš mi. Veľmi mi chýbaš.
Je mi to všetko ľúto.
A ľúbim ťa.

 Blog

81 0 0 0 0

Komentuj

28 komentov k blogu