Ukájam si dušu. Vždy sama.

Väčšinou si ukájam dušu v knihách.
Vo filmoch.
Vo všetkých možných zdrojoch, ktoré hlavne nemajú nič spoločné s mojou osobou a nedotýkajú sa ma.

Niekedy si dušu ukájam na internete. Na internete, pred ktorým všetci varujú. Najmä takí, ako som ja, by tam nemali hľadať pochopenie priateľov. Ale... neviem si pomôcť.

Ukájam si aspoň dušu. Telo si neukájam.
Nemôžem.
Ale túto časť svojho ja nechám ako vždy zahalenú pomyselným závojom. Nech je to tajomstvo. Mám rada, keď to je tajomstvo.

Preto mám rada internet. Ľudí na ňom. Nevedia o mne všetko, moje tajomstvo tam vždy zostáva tajomstvom, a najlepšie na tom je, že to nikomu nevadí.

Raz som našla na internete chlapca. Býval relatívne blízko mňa, napriek tomu sme si najprv veľmi dlhú dobu písali.
Tam sa začal tvoriť náš na pohľad celkom všedný príbeh.
Po pár fotkách tváre sme sa jeden do druhého zahľadeli.

Mám peknú tvár, pekné vlasy, pekné pery, pekné oči a dokonca aj pekný nos. Aj krk mám pekný, dokonca aj ruky sú veľmi pekné. Prsty dlhé, elegantné, až máte chuť prepliesť ich s tými svojimi.
Niekedy to ale nestačí.

Môj milovaný, môj jediný, ktorého som našla cez písmenká, nevedel nič o mojich chybách.
Tak dlho sme si písali, o všetkom. Zaľúbila som sa do jeho duše a on často opakoval, že aj on do tej mojej. Že je veľmi rád, že som krásna, no aj keby som nebola, moja duša mu stačí.
Hovorieval, že som jeho opak, ale som ešte o niečo lepšia. Usmievala som sa na obrazovku. Detsky som častokrát prilepila tvár k jeho fotkám a bozkávala mu pery. So zavretými očami sa mi zdalo, že je to naozaj. Takmer som cítila, ako ma objíma.

Hovorila som mu všetko.
(Až na tajomstvo. To stále zostávalo tajomstvom.)

Ale stretnutiu som sa vyhýbala.
Najprv som mu hovorila, že sa s ním chcem ešte trochu spoznať, než sa odhodlám k osobnému stretnutiu, a on to bral.
Keď sme sa spoznávali už takmer viac ako rok, cítila som, že mu to vadí a že ma chce vidieť; cítila som, že o mne začína pochybovať.

Nikdy som nestretla nikoho, kto by bol lepší než on, komu by som viac verila, a tak som sa rozhodla riskovať.

Rozhodla som sa, že mu ukážem svoje tajomstvo.
Dohodli sme si, kedy sa stretneme a kde. Pri fontáne.
"Budem tam sedieť a čakať ťa," napísala som mu a on mi spolu s mnohými bozkami odpovedal, že sa už nemôže dočkať.

Čoho som sa bála?

Keby som bola normálne dievča, bála by som sa, či to nebude zvrhlík. Či ma nebude chcieť znásilniť alebo či ma niekam neodvlečie a nezabije ma.
Celkom normálne by bolo, keby som sa bála, že nakoniec príde dedko s úsmevom na perách a bude sa chcieť hrať na ocka a dcérku.

Bála som sa iného.

Čo urobí, keď zbadá, že nesedím na okraji fontány, ale v invalidnom vozíku?

Chcela som šťastný koniec, happy end.

Hrozne som sa bála. Požiadala som priateľku, nech ma tam odprevadí a nech je niekde na blízku, keby sa to náhodou nevydarilo (dúfala som, že to tak nebude).
Čakala som dlho, no stále nechodil.
To asi preto, že som tu takmer o hodinu skôr, vravela som si.

Nakoniec prišiel. Spoznala som ho hneď - áno, to je tá tvár, ktorú som bozkávala na fotkách.
Videla som mu, ako mu zmrzol úsmev na perách, keď zbadal, že som na vozíku. Hneď som videla, že nestačí, aká som v tvári pekná. Aj tak som sa nervózne usmiala.
Nesmelo sa ku mne nahol a pobozkal ma na líce.

"Ahoj," pozdravil. Snažil sa tváriť, akože ho to neprekvapilo. Že mu to nevadí.
"Pôjdeme niekam?" spýtal sa za chvíľu. Prikývla som. Môžeme, vravím. Tlačil ma pred sebou a ja som nemala odvahu obzrieť sa, aby som videla ako sa tvári.

Za hodinu povedal, že už musí ísť.
Vyparil sa, aj keď sme spolu pôvodne mali byť až do večera.

Ani ma neprekvapilo, že viac nenapísal.
Ďalej som bozkávala jeho fotky a rozmazávala vlastné slzy po monitore. Preklínala som svoj vozík. Preklínala ho na tisíckrát.
Bolo mi zle zo seba samej.

Hádam niekto ako ja nemá právo na lásku?

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu