Sedím a hľadím na okraj stola, nohy zaryté do mäkkého koberca. Jeden by si myslel, že vlastné telo ho nemôže takto podlo zradiť. No žalúdok neposlúcha- huncút jeden. Nenechá si páčiť, že som ho pol dňa ignorovala. Z jemných zvukov prechádza do pišťania. Mám pocit, že v tomto štádiu by dokázal zahrať aj hymnu a s pomocou čriev tento zvuk ešte o niečo vylepšiť. Slastné chrápanie psa na posteli sa strieda s novým hudobným nástrojom môjho tela, zvuk na pohľadanie...
Vstávam celkom rezko, veď hlad ma už dosť potrápil. Tma sprevádza moje kroky, žalúdok spieva do rytmu mojej chôdze, pes už nechrápe ale funí. Atmosféru dotvárajú už iba tikajúce hodiny. Polnočný orchester- krása...
Dostávam sa k prvej prekážke. Dvere predsa nemôžu byť žiadny problém. Stačí namieriť ruku na správne miesto, jemne zatlačiť a potiahnuť. Návod predsa poznám, tak idem na to. Prvá fáza mi nerobí žiadny problém, veď to poctivo nacvičujem cez deň. Garambol nastane, keď ťahám dvere k sebe. Niežeby vŕzgali, ale ony sa ťahať nemajú. Mojím bystrým umom na to prídem po dvoch minútach sústredeného snaženia. Ale výsledok je zaslúžený....som na chodbe...chcelo by to famfáry.
Tma je tu ešte väčšia, žiadne okná a atmosféra sa zhusťuje. Nie napätím, ale vábnou vôňou šíriacej sa z topánok. Vôňa semišu, kože a iných prímesí, ktoré sú vskutku nepopísateľné. Žalúdok ma rezko kopne. Nemôžem s ním nesúhlasiť, treba sa pobrať ďalej.
Každá zdolávaná trať si zaslúži odpočinok. Ja a žalúdok sme zvolili občerstvenie v kúpeľni. Voda mu mierne ulahodila, takže už tak urputne nebojoval. Cieľ sa nám už mihal pred očami. Teda mne sa mihal, žalúdoček len mierne bručal snažiac sa urýchliť proces lovu.
Posledná prekážka- ďalšie dvere, sa ukázala ako nie posledná. Mechanizmus som si už dobre osvojila. Takže som zatlačila mierne nadol, pritiahla dvere k sebe a ony sa zázračne otvorili. Ani čarovný prútik nebol potrebný. No kto čakal to, čo prišlo... Krásna žuvacia kosť rovno pri prahu odrovnala moju nohu natoľko, že som sa v celej svojej dĺžke, čo je teda úctihodných 155 a pol centimetra, vyvalila rovno pred odpadkový kôš. Šťastie sa usmialo aj na mňa, v koši som neskončila...Dobrý znak toho, že lov bude úspešný.
Srnka síce nie je lovec, ale napodobnila som jej chôdzu, aby som sa dostala cez džunglu kuchynských stoličiek. To vám bola zábava! Pravá noha doľava, vytočiť trup doprava, otočka o 45 stupňov, rovnobežne s osou kuchynského drezu, držiac baletnú figúru. Som predsa nejaká poriadna srnka.
A je to tu...očakávaný moment...Krásna biela chladnička osvetlená svetlom z pouličnej lampy. Akoby čakala len na mňa... A my ju s mojím spievajúcim druhom predsa nenecháme čakať. Napínam ruku akoby som použila luk... Čo najtichšie, aby som nevyrušila zvery v lese- teda spiace tvory v našej domácnosti. Počujem tiché puknutie gumy na obvode vnútra chladničky. Otváram, sústrediac sa na správnu koordináciu svalov. Vidím svetlo. Prediera sa do môjho oka. Čoraz viac a viac. Už to nie je len pásik svetla, už by som to prirovnala k poriadnemu kusu svetla. A v tom, nedýchajúc, žalúdok už aj zabudol spievať, sa ako v každom dobrom sne prebudím.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
johnysheek
16. 4.apríla 2010 14:15
este ze si sa prebudila.. predsa len.. co keby bola prazdna
Napíš svoj komentár