chcem udrieť, besnieť, či len tíško plakať ako sirota.
Chcem si ľahnúť a nemyslieť na nič,
chcem počúvať jemné tóny hudby,
chcem vedieť ako sa ľudia stali ľuďmi....
Prikrývam si uši vankúšom,
psie chrápanie sa kryje s mojím snom.
Čo je realita je pre mňa v tejto chvíli ťažká vec,
a možno som len hlúpy zbabelec....
Tak kruté dokážu byť myšlienky,
keď rozmýšľaš nad svojím životom.
Nevieš kadiaľ a kam,
ja sama sa stále niekam ponáhľam....
Len si urovnávam v hlave,
čo v živote chcem...
A potom to už konečne viem...
Úsmev a láska
nič viac netreba,
tak ako každodenný chleba
na tanieri života....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
piotra
11. 9.sept. 2010 21:52
milé
Napíš svoj komentár