Vidieť život...

Bolo to naozaj zvláštne. Mali sme hodinu anatómie a na pitevni sme už videli naozaj všelijaké veci. Napriek tomu sme zostali v nemom úžase, keď pred nás položili asi štvormesačné telíčko malého dievčatka. Bolo úplne krásne, malo ručičky aj nožičky. Nastalo naozajstné ticho. Až v tej chvíli sme si uvedomili zázrak života, aspoň na mňa to veľmi zapôsobilo. Pozorovala som aj ostatných a mám pocit, že aj oni to tak vnímali. Baby hovorili, aké je zlaté, chalani po chvíli, že čo ich to tak zaujíma. Chvíľu bola z toho senzácia, ale potom akoby sa na to zabudlo. Aj keď z času na čas sa k stolu s malým dievčatkom niekto vrátil.
Sama pre seba som si povedala, že by to mali vidieť ženy, čo chcú ísť na potrat. Áno, viem bolo by to kruté, ale neviem si predstaviť ako inak im ukázať, aký úžastný človiečik to bol. Neboli to už žiadne fotky, ani články o potratoch, ale niečo , čo bolo predtým živé. Ja som z neho nemohla spustiť oči. Bolo to fascinujúce a zároveň smutné.
O pár hodín som si na facebooku prečítala status môjho spolužiaka. Niečo v zmysle, že dnes videl na pitevni malé dievčatko a s nami akoby to nič nerobilo. Možno mal sčasti pravdu, nevenovali sme tomu až toľko pozornosti, koľko by sme asi mali. Ale aj tak som videla, že to spočiatku každého ohromilo. Možno to bolo aj tým, že si mnohí nechceli pripustiť to, čo naozaj videli. To ja neviem... Sama som o tom začala uvažovať až neskôr. Život som mala vždy v úcte a odteraz ešte omnoho viac. Zanechalo to vo mne niečo neopísateľné... čo som predtým nikdy nemohla vidieť. A na to budem myslieť, keď budem mať hŕbu učenia. Viem, pre koho to robím.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu