Neviem presne čo sa stalo, či ma to prestalo baviť, trápiť sa problémami ktoré nemôžem zmeniť, bojovať za ľudí ktorí mi za to nestoja... Naozaj neviem. Prišlo to tak nečakane a potichu že som si to uvedomila až niekedy teraz, po nejakých dvoch mesiacoch.
Keby som počítala tie dni, kedy sa to už konečne malo zmeniť, kedy som si vravela seriem na to proste seriem na to stop. Ak mi to vôbec deň vydržalo, tak maximálne deň. Možno som viac preplakala kvôli týmto mojim pokusom postaviť sa na nohy ako kvôli tým problémom samotným. Nepreháňam keď poviem že tých pokusov boli stovky. A každý ďalší ma pripravil o kúsok nádeje že to zvládnem. Každopádne viem, že ma to stálo hrozne moc energie, ktorá mohla byť využitá na úplne iné účely a možno by mi to bolo aj ľúto, keby som nemala momentálne v hlave zakódované že ľutovať niečo čo sa stalo v minulosti nemá zmysel.
Chcela som zhrnúť posledných pár rokov do niekoľko riadkov, ale je toho tak veľa že sa to nedá zhrnúť. Pozitívne je že keď to píšem necítim ten hnusný pocit ako ma to žerie zvnútra ako donedávna. Presne ten pocit, ktorý som si ani sama nepriznala a tak ma pekne zvnútra zožral, pomaličky bez môjho vedomia.
A neviem kde to seklo, kde sa to zmenilo, alebo čo presne to spôsobilo. Odrazu sa dni "nikoho nechcem vidieť a pomoc" zredukovali na minimálny počet. Často sa prichytím pri tom ako sa usmievam len tak. Ako odrazu dokážem pomáhať ľuďom sama od seba a robí mi to dobre. Môj problém s jedením sa stratil nevedno kam. Netrápia ma banality. Škola mi ide odrazu bez problémov, dokážem ísť medzi ľudí a baviť sa, čo bolo doteraz v sekcii "márne pokusy". Dokážem robiť to čo chcem, mám pocit že konečne nachádzam sama seba. Ale čo je pre mňa hlavné, dokážem sa na tú osobu pozrieť bez toho, aby som cítila také more pocitov ako celé tri roky predtým.
A taktiež úžasné je, že spolu spolu s psychickými problémami sa stratili aj všetky, podotýkam všetky zdravotné problémy.
Týmto chcem nejakým spôsobom povzbudiť tých čo majú pocit že už ďalší deň nezvládnu. Ja už teraz viem, že každé, aj najhoršie obdobie má svoj koniec a po ňom príde niečo čo si každý zaslúži. A že to príde úplne nečakane. Jediné čo je treba je mať v sebe ten plamienok nádeje, lebo keď ten nikdy nezhasne, prežijete všetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zajkousko
7. 10.októbra 2015 23:13
viera, nádej a láska sú Božie atribúty, nech ťa nikdy neopustia, k tomu nech ti dopomáha Boh
Napíš svoj komentár