Len tebe...

uz asi dost dlho (ak niekedy vobec) zo mna nevyslo nic zmysluplne...nuz tak to zmenime, toto robim pre Teba milacik...

rozmyslala som nad svojim zivotom, nad tym co mam, co nemam, nad tym co chcem a nemam, ci naopak nechcem a mam...na co som prisla? na nic...tocim sa okolo svojej osi na mieste a pozorujem okolity svet zo zvuko a niekedy aj vzduchotesneho priestoru, z ktoreho sa neviem (nechcem?) dostat...odporujem si kazdou druhou vetou ktoru vypustim z ust, moje kvazi sebavedome ja uslo a schovalo sa niekam kde ho neviem najst a uz ani neviem o com pisat...mozem pisat o povrchnych zalezitostiach, mozem pisat o skole, o tom co ma najnovsie nastvalo ci potesilo, o vsetkych nestastnych laskach, mozem sa zacat lutovat, mozem pisat o vsetkom co som pokazila a co mi vyslo, o vsetkom co sa nezmeni a co vsetko ma este caka...a napriek tomu neviem najst ani jednu jedinu vec ktora by mi stala za pisanie, uz necitim ten zapal ako vzdy ked som si sadla ze sa idem vypisat z pocitov a myslienok...ano, bavi ma to, ale neposuvam nikomu nic a tym to prave pre mna bolo take uzasne...

preco pisem bez odusevnenia a prvotnej myslienky? mozno preto, ze mam pocit ze bud idem prilis rychlo alebo prave prilis zaostavam, mozno sa snazim to takto dobehnut a vratit vsetko, co krasne kedy v mojom zivote bolo, aj ked viem ze to nejde...ale snazim sa, snazim sa nebyt iba jednou z davu, snazim sa necitit sa medzi ludmi ako kreten, snazim sa nestratit medzi vsetkymi tymi sebeckymi, egoistickymi a na inych nehladiacimi ludmi, medzi ktorych vlastne aj patrim...myslis ze je to zle, myslis ze sa snazim nasilu vytrhnut odniekial kam patrim, kde je moje miesto? mozno je, ale na druhej strane si myslim ze pripravit sa na nieco co raz tak ci tak pride je dobre...ak to budu citat niektori ludi tak to mozno bude vyzerat ze narazam na nich, ale teraz nie, hovorim o spolocnosti celkovo, nie o mojej stavebnici...nikdy som presne nezapadala do davu, ani sa s tym nechystam zacinat, viac pre mna znamena moja osobnost ako mienka ludi...

kedysi davno som verila, ze vsetko bude dobre...to bolo este vtedy, ked som sa ako dieta prehanala po baraku a robila hluk a neporiadok, ked som verila ze prave pre mna bude zivot krasny...len tieto moje idealy sa daavno rozplynuli...nie, nestalo sa mi nic strasne, mam fakticky uzasny zivot, ide skor o to, ze uz davnejsie sa mi potvrdilo ze ti najlepsi ludia trpia najviac a to neopravnene, v tomto mi definitivne otvorila oci spolocna priatelka...to krasne, tak velmi skusane dievcatko, ktore ani tie tresky plesky od zivota nepolozili, je silnejsia hadam ako dve ja dokopy a pre mna znamena tak vela, lebo ona je moja minulost, ona bola druha polka mojej mysle a duse...ale tyka sa to aj Teba, ved vies o com vsetkom hovorim...a preco to je tak? na to neviem odpovedat...a preco prave ked sme si isti ze nam nic nehrozi a vsetko je fajn pride rana a zrazi nas na kolena? ci pridu dve? tri? kto o tom vlastne rozhoduje? a preco vlastne musia ludia trpiet? nezapricinujeme si nahodou vacsinu svojej bolesti sami? preco si vsetko komplikujeme a vyrabame si problemy, ktore si odovodnujeme vetami typu:"nedalo sa to riesit inak...", naozaj sa nedalo? kto rozozna hned spravnu cestu ktorou sa ma vydat? mam milion otazok a odpoved ani jednu...ale mne to nevadi, mam cely zivot aby som odpovede jednu po druhej nachadzala...

vela veci sa v zivote meni, staci okamih a zo ziariacej hviezdy sa stane nepritazlivy horiaci kus skaly, staci jedno slovo a vsetky idealy sa zosypu ako domcek z kariet, staci jedna sekunda a niekde vnutri sa otvori krvacajuca rana a nevies ako zastavit tu bolest, ako aj moje pocity sa menia so slovami vychadzajucimi spod nich...vidis ako som dopadla? zacnem pri jednom a skoncim pri niecom uplne inom, ani neviem ako...ale nestazuj sa, bol to Tvoj napad...

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu