Dnes máš narodeniny. 21 rokov. Posledné tri roky som oslavovala s Tebou, tento štvrtý som s Tebou iba volala, ale stačilo mi. Včera sme sa boli večer najesť a potom sa hodiny rozprávali v Tvojom aute a bolo to fajn. Smiali sme sa a doberali, bili a nadávali na všetko čo prišlo. Ako za starých čias... Teda, skoro. Na jediné som nevedela odpovedať a nevedela som čo cítim a to na to, čo s nami bude. Vysvetlil si mi svoje správanie za posledné dva mesiace a aj keď to možno zmysel dáva, môžem Ti veriť? Za tie dva mesiace môj domček z karát spadol a ja som si slzami lepila tie karty dokopy a stavala si ho znovu. A keď si ho postavám zrazu sa vrátiš a ja zrazu viem že si to jediné, čo mi chýbalo. Že si ten jediný človek ktorý ma na tomto svete pozná najlepšie a pozná všetky moje stránky a všetky myšlienky.
Nezdá sa Ti nefér že prídeš keď som konečne v poriadku a pripravená ísť ďalej a zrazu Ťa je plný môj život? Sme kamaráti.. Áno to sme, ale kamaráti sa k sebe nesprávajú takto. Nie sme kamaráti, sme viac než to. Sme spomienkou toho čo bolo a nevieme sa odtrhnúť. Ja som myslela že sa viem, ale neviem. Znovu Ťa mať vo svojom živote a počuť že si iný, bez zbytočných sľubov, bez zbytočných hádok, všetko bude iné, všetko vyriešime inak, všetko bude lepšie, už nikdy nikomu, ani sebe nedovolíš aby mi ublížil, uvedomil si si čo si stratil, čo som pre Teba znamenala... Sakra mal si toľko šancí si to uvedomiť predtým, tak prečo teraz? Prečo zrazu? Prečo by som Ti ešte mala odpúšťať a dávať šance donekonečna? Možno by sme veľa vecí vedeli riešiť inak ale to neznamená že by to vyšlo a Ty to vieš.. Keď som konečne nedoliezala a snažila sa žiť svoj vlastný život, tak si zistil že si o mňa naozaj prišiel? Možno... Ale mňa to robí len viacej nedôverčivou...
Prečo si prišiel, chýba Ti spoločnosť, chýba ti niekto po Tvojom boku? Alebo Ti chýbam ja konkrétne? Ale ak áno, prečo si porobil toľko vecí, ktoré znamenali že to máš totálne na háku? Alebo som si to naozaj ja zle vysvetlila a chodil si sa opíjať kvôli tomu, aby si zabudol? Naozaj sú pravdivé všetky tie slzy, moje, Tvoje, naše? Ako Ti mám veriť že teraz svoje slová myslíš vážne? Ako Ti mám veriť že len nezneužívaš to že k Tebe stále prechovávam nejaké city? Keby sme sa v tú sobotu náhodou nestretli, ozval by si sa ešte niekedy? Chcel by si ešte bojovať? Alebo si si povedal že zabojuješ až keď už si bol znovu v mojom živote, že za skúšku nič nedáš?
Posledné dni mi bolo fakt skvele.. Nikto z môjho okolia neschvaľoval moje správanie ale popravde, oni dobre vedia že si aj tak urobím po svojom. Tak prečo to robím, nestačilo mi ešte pádov na hubu a popálených prstov? Miliarda otázok sa mi rojí v hlave a viem že ich nemám riešiť.. Nechám to na čas a ten to vyrieši, nič ma netlačí rozhodnúť sa teraz. Ale tie otázky sa už vynorili a to je základ..
Nemám dosť síl odísť, ale rozum mi káže nezostať..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
dadenka
15. 2.febuára 2012 21:33
Ako by si mi hovorila z duše ... až nato že ja tomuto odolával už pol roka ... lebo moje srdce už nevládze bojovať za niečo a niekoho kto mu aj tak zas ublíži...
Napíš svoj komentár