Nikdy som nebola dobrá vo vymýšľaní nadpisov a asi sa to asi ani nezmení:)

Už som dlho nič nepísala a chýba mi to, tak som sa teraz, oddýchnutá a preplnená novými informáciami rozhodla, že je načase...

Pred pár dňami som sa vrátila z dokonalej dovolenky. Desať dní dolu pri Štúrove, slniečko a krásna malá chatka učupená medzi desiatkami iných a pritom tak nedostupná a tichá, dostatok dobrej hudby, kníh a hektolitre vychladenej kofoly, čo viac si človek môže priať Dobre, uznávam že kontakt s civilizáciou (t.j. s mojou domovinou) mi dosť chýbal, ale však čo by sa nedalo zariadiť keď sa chce a tak klávesnička mojej Barborky bola z času na čas maximálne vyťažená.

Ale nič z tohto čo som práve vymenovala nemôže tromfnúť fakt, že sa tam dalo úžasne popremýšľať. O všetkom a o ničom zároveň, od rána do večera. Už dlho mi bolo treba trochu pretriediť myšlienky, zbaviť sa starých a nepotrebných a uvedomiť si vďaka odstupu čo je pre mňa vlastne naozaj dôležité a tam sa mi to perfektne darilo. Kto pozná ten pocit úľavy keď zistí že z diaľky je všetko iné a dá mu to silu ísť ďalej (nie že by som tú silu potrebovala, všetko je ok, len vyventilovanie vždy padne dobre), tak vie že je len málo vecí lepších ako také malé osobné víťazstvo.

Tam som sa dozvedela kopec vecí, ktoré ma zase trošku zmenili. Najhlavnejšou bola asi správa že dvaja z mojich najlepších priateľov si totálne pre mňa neočakávane k sebe našli cestičku a aj keď viem že nemajú šancu si toto prečítať, oni vedia, že tým zmenili aj mňa. Jasné, možno si poviete že ako mohlo niečo také zmeniť mňa, keď sa ma to v podstate vôbec netýka. Lenže omyl, až potom som si uvedomila že aj napriek prvotnému beznádejnu sa oplatí bojovať, ak to stojí aj za to riziko.

Takisto som si uvedomila, akým pokrytcom by som sa dokázala stať, keby som niektoré veci nechcela alebo nedokázala pochopiť a tým viac mi je ľúto, že mám pocit že niekoľko takých mám okolo seba. Nechcem nikoho zbytočne súdiť, kým sa ma to bytostne netýka a neovplyvňuje ma to, pretože ani ja nie som človek dokonalý a ani nechcem byť, ale ako som raz niekde čítala priateľstvo je možnosť byť ku druhému beztrestne úprimný a preto mám pocit, že niekedy stačí len nadhodiť niektoré veci len tak do priestoru a dúfať, že si každý, kto chce samozrejme, vezme z toho to, čo treba. Na to, že sa to dá, som prišla pred pár mesiami keď mi takto dobre mierené a hodené slová otvorili očká.

Ale ako klasicky, nútiť sa nikoho nedá, každý máme svoje problémy a svoj život a možno som momentálne najväčším pokrytcom práve ja, keď sa pokúšam o to, aby veci a ľudia fungovali práve podľa mňa...

Ako všetko, aj toto už záleží len od uhlu pohľadu

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu