Pre jednu výnimočnú osobu:)

Mám veľa známych, veľa kamarátov a pár priateľov. Je mi jedno, že to vyznie namyslene a chválenkársky, je mi to jedno. Pretože tí, ktorí ma poznajú vedia, že ja ľudí okolo seba neberiem na ľahkú váhu a preto môžem znieť aj namyslene. Tentoraz ale chcem blog venovať len jednému človeku z môjho okolia.

Keď som bola malá a pozerala som všetky tie filmy o priateľstve až do smrti vždy som chcela niekoho takého. Neprešlo veľa času a niekoho presne takého som našla. Neviem ako to začalo a neviem ako ako dlho trvalo kým sme sa zblížili, ale v malej blonďavej osôbke, ktorú som poznala väčšinu svojho života, som našla polku svojej duše.

V škôlke sme viedli tichú a nemilosrdnú vojnu proti dievčatku, ktoré jej šlohlo maľované veľkonočné vajíčko a nikdy jej to asi neodpustila Potom v škole už išlo o iné veci, spoznávali sme spolužiakov a nikdy mi nenapadlo že ten človek, ktorého číslo mám napísané v šuflíku na malej nálepke od mojej maminy, ktorá mi ho tam dala v domnienke aby som ho nezabudla a aby som si mohla volávať po úlohy, pričom netušila že o pár rokov im presne v súvislosti s tým číslom narobím neskutočné účty za telefón, že práve ten človek mi raz bude taký blízky.

Ona bola prvá, s ktorou som toho toľko skúsila a zažila, s ktorou som plakávala a smiala sa, s ktorou som sa delila o všetko, či už o tajomstvá alebo dokonca o chalanov, aj keď to znie zvláštne, kto vie, rozumie Plánovali sme si stredú, vysokú, domov a celý život spolu, veď to poznáte, detské plánovačky Ju som veľakrát zatiahla do problémov, ako keď so mnou zdrhla zo školy o hodinu skôr ako sme mali zdrhnúť pôvodne a prišla nám na to triedna, z čoho som síce mala nakoniec asi väčší prúser ja, ale vtedy som to tak nevidela

Hádam nikto ma nenaučil toľko o zlobe sveta ako ona. Väčšina ľudí to nevie, ale jediný človek ktorého som fakt že obdivovala, okrem mojich rodičov, (čo som si vtedy tiež nechcela priznať, puberta je strašné obdobie bola ona a nie za to čo všetko si prežila, ale za to, že dokázala každé ráno vstať a žiť a to som si nevedela predstaviť ako by som to dokázala ja.

Potom prišlo obdobie kedy sa zase raz ako miliónkrát potom prejavila moja iná stránka, tváriac sa ublížene som sa snažila obmedziť kontakt kvôli hlúpej neodpodstatnenej žiarlivosti. Ak niekto náhodou poznáte ten pocit žiarliť na najlepšieho priateľa viete, aké je to žiť s tým. Ale mali by sme si v tých chvíľach uvedomiť aké je pre toho druhého žiť s tým, keď vlastne nič neurobil. Veľa ľuďom som vo svojom živote ublížila ale ona ma mrzela najviac. Zdanlivo som pochovala všetko čo ma s ňou spájalo v domnienke, že robím správnu vec a pritom som si neuvedomila že sa pripravujem o to najlepšie čo ma v živote stretlo.

Asi prvýkrát som schopná to vykričať do celého sveta bez toho, aby som sa za moje vyčínanie hanbila a zakrývala to hlúpymi výhovorkami typu "nemali sme na seba čas" alebo "neviem čo sa stalo, ale prestalo to fungovať". Za túto odvahu vďačím svojmu anjelikovi strážnemu a za to mu budem do smrti vďačná

Roky plynuli a ja som si uvedomila že kým predtým sa hierarchia mojich priateľov točila okolo pomyselného stredu, kde bola na vysokom piedestáli ona, už nikdy viac som si takto ľudí neusporiadávala. Možno zo strachu že by som to znovu pokazila nejakou hlúposťou a ďalšia moja časť by ma bola opustila, alebo skôr vedomím, že nikto ju nikdy nemôže nahradiť ani to, čo pre mňa znamenala.

Najlepším priateľom som nazvala len troch ľudí a stojím si za tým. Ostatných dvoch ale úplne v odlišnom význame ako ju. Boli mi oporou a ja im, ale nebol to ten dokonalý súzvuk duší a myslí. Niektoré veci sú v živote fakt asi len raz.

Ako som povedala, roky plynuli a každá sme sa vybrali svojou cestou, aj keď sa stále pretínali, chodili sme predsa spolu na školu. Chvíľami sme sa nerozprávali, chvíľami sme sa bavili a chvíľami sa mi zdalo, ako keby sa nikdy nebolo nič pokazilo medzi nami. Vtedy som si už uvedomovala dôsledky svojich činov a takisto aj to, že musíme za svoje chyby niesť zodpovednosť. To bol ďalší krok môjho dospievania, na ktorý som musela prísť zaborená tvárou do hliny keď som capla na nos, ale takých ešte bude

Toto leto sme spolu brigádovali a ja som si uvedomila že jedna veta, ktorou som sa oháňala vtedy pred pár rokmi keď som to všetko pokazila, asi je ozaj pravdivá. "Ak máme byť priateľky, budeme, neviem a na tom ani nezáleží že kedy ani kde, ale budeme." A posledných pár mesiacov sa mi opäť s nikým tak ľahko a dobre nerozpráva a nesmeje ako s ňou. Už sme obe vyrástli z toho "najlepšieho priateľstva na celý život", začíname si uvedomovať čo chceme a takisto aj to, že za tým dokážeme ísť a pritom vždy vedieť že máme jedna druhú, okrem hŕby ostatných ľudí okolo nás samozrejme.

Nejako som sa rozpísala, ale možno je načase aby som sa prestala hrať na tú hrdú a neomylnú osobu ktorou sa niekedy stávam, keď si myslím že ma nikto neprekukne. Chcela som len, aby toto tá osoba vedela, že zo mňa spravila svojou dobrotou a láskou toho najlepšieho človeka akým môžem byť a samotným svojím bytím mi ukázala, ktorou cestou mám vykročiť a ktorým smerom mám hľadieť do budúcnosti. A to so mnou ostane navždy, aj keď možno ona nie. A tým to asi uzavriem, obrovským ĎAKUJEM za moje detstvo, najlepšie aké som si vedela predstaviť

 Vyznanie

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu