A tak som tri hodiny strávila čítaním rôznych príbehov, spomienok, výplodov mojej fantázie a všetko mi pripomínalo toľko vecí a ľudí a situácií, že mi z toho ostalo smutno, clivo. A uvedomila som si že mi to chýba, prísť sem a vypísať všetko čo mám na duši a na jazyku a vedieť že sa to k tým správnym ľuďom dostane.
Znovu a znovu som prežívala všetky šťastné chvíle, všetky rozchody a smútky, všetky boliestky ktoré som ukryla do slov, aby som ich o nejaký čas mohla objaviť a zistiť, že som sa zo všetkého poučila, že nič neľutujem a že som šťastný človek. Akoby som sa vrátila späť o pár rokov alebo len mesiacov, ale späť, tam kde som sa cítila raz bezpečne, raz som si priala aby to obdobie skončilo, ale vždy som bola svoja a vždy som mala toto miesto, kde som sa mohla vypísať a ľudia tu či už pomohli, podporili, alebo ma zglbali.. Párkrát urobili viac než ľudia od ktorých som čakala že sa k tomu správne vyjadria..
Aj tu sa to mení, to je samozrejmé, ale tak to asi má byť..
Dnes som len chcela poďakovať Vám, že to čítate (ak to čítate) a ak aj nie, aj tak Vám ďakujem, že tu môžem potíšku uverejňovať svoje myšlienky a nikto im nevenujete prílišnú pozornosť a nepitváte ich. A za pár vecami z tých blogov mi je ľúto.. Za ľuďmi ktorými som bola vtedy obklopená a nevážila som si to čo pre mňa robili a teraz sú ďaleko, či už kilometrami, alebo duševne.. Ale mala som ich a vďaka mojim blogom o tom mám záznamy a to je trvalé a ostatne to tu aj keď tu už my nebudeme ( možno )
"Miesto zraku privreté viečka
Zotrú všetko, pozhasínajú,
Iba chvíľu, možno že prečká
Smútok skrytý pre túto medzeru."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
greenbunny
10. 5.mája 2011 22:55
som rád že v tom nie som sám
Napíš svoj komentár