Tinka23: Že život je zmena, či? :)

Dokelu, ja sa toho "či" hádam nikdy nezbavím No ale nie o tom som chcela. Už dávno som nič nepísala, chcela som písať o lete, o dovolenke, o prekročení pomyselnej hranice dospelosti, o tom že mi začína horieť za pätami, keďže som v maturitnom ročníku a ani poriadne neviem na akú výšku chcem ísť.. Je strašne veľa vecí o ktorých by som chcela písať. Ale viem a môžem písať len o jednej. O zázraku, ktorý sa mi stal

Kedysi dávno, keď som bola ešte menšia, pozerala som priveľa romantických filmov... Fakt že priveľa A vtedy mi tak napadlo, že najlepší spôsob ako si nájsť "pravú lásku až za hrob" je ten, že mi osud alebo ktorákoľvek iná vyššia moc ukáže že "aha, toto je ono, tohto sa drž". A bez toho prvého impulzu pre mňa žiadna z mojich "lások" nemala veľký význam. A tie, ktoré ho mohli mať, tým to nestálo za to. Takže som plávala sínusoidou svojho života a dúfala v lepší koniec ako bol ten predošlý.

A prišlo to, jedného dňa som spoznala chlapca. Nebudem si tu vymýšľať rozprávky že to bol láska na prvý pohľad, popravde som ho nebrala viac než ako kamaráta a on o tom vedel. Sympatie niekoho iného každej babe lichotia, ale keď to nie je vzájomné nedá sa svietiť. Chvalabohu som mu nemusela priamo ublížiť vtedy, lebo som sa to nedozvedela od neho ale od jedného spoločného kamaráta a tak sa to len ututlalo a bolo dobre.

Časom, keď som znovu bola v stave zmotávania sa na jedného chalana od nás zo školy, ktoré samozrejme vôbec nemalo nádej ani šancu na úspech, zjavil sa znovu. Potichučky, nevtieravo vliezol do môjho života a pustil ma do svojho vnútra. Ktorá taký stav beznádeje, aký prichádza vtedy keď baba vie že nemá šancu u toho ktorého chce, pozná, vie, že vtedy aj malý kúsok pozornosti a starostlivosti narobí zázraky. A mne tiež, povedala som si že tak prečo nie, skúsime to. Skúsili sme.. A nevyšlo to. Ak si prehodíte pár blogov dozadu tak by ste to tam mali aj nájsť, je to tam lepšie vysvetlené.

Takže som znovu bola sama, prvé mesiace celá spokojná, že som si zažila čo som si zažila, posunula sa o kúsok dopredu a idem ďalej. Budem znieť momentálne sebecky, ale musím to vysvetliť. Tie prvé mesiace som totižto ešte stále cítila že ma chce. Viem že je to hnusné takto to povedať a je hlúpe sa obhajovať niečím takým ako sa práve chystám, ale bol to proste skvelý pocit vedieť že pre niekoho som ja tá ktorú chce. Chybou bolo ale to, že som nerátala s tým ako veľmi to bude bolieť. Aj mňa, aj jeho. Mňa najprv nie, vravela som si takto to má byť, radšej to skončím teraz než neskôr a bolestivejšie. Ale prišlo to.

Po pár mesiacoch sa moja spokojnosť začala vytrácať. Zrazu chalan, ktorého som chcela predtým už nebol taký dokonalý v mojich očiach a zrazu som nechápala čím ma tak priťahoval. Zrazu som niekde hlboko presne vedela čo mi chýba, len trvalo znovu pár mesiacov, kým som si bola schopná to povedať priamo.

V máji, kedy som napísala svoj posledný blog, som to pochopila. Jedna etapa môjho života po vyše dvoch rokoch definitívne skončila so všetkou svojou bolesťou a zmenila vo mne najdôležitejšiu vec akú mohla. Môj postoj k láske. K tej "pravej láske až za hrob", k tomu prvému impulzu, ku všetkým tým myšlienkam ako mi láska spadne priamo do náručia a hotovo. Ďakujem Ti Miňko, ďakujem Ti že si ma zničil, aby som sa mohla poskladať kúsok po kúsku a som silnejšia než kedykoľvek predtým.

Ale odbočila som od témy, ako som povedala, v máji sa veľa vecí zmenilo. Napríklad som si konečne bola schopná povedať na rovinu, že mi chýba. Ten človiečik, ktorý pre mňa nebol viac než kamarát, ten, ktorému som ublížila a ktorý mi začal chýbať až keď zmizol z môjho života... Chýbal mi celý, jeho pohľad, úsmev. Bože, to by ste neverili, ten sa vie tak usmievať

Lenže bola som v slepej uličke. Chápete, niekomu rozkopete city po dlážke a po pár mesiacoch sa vrátite ako veľká voda že aha zlatko som späť? No ha ha.. Nemala som o ňom takmer žiadne informácie, jedine tak z útržkov rozhovorov spoločných priateľov, ktorých som bola svedkom a to nebolo bohviečo. Vedela som že je v poriadku, to pre mňa znamenalo že moja šanca je minimálna. Preto som to nechala tak, chápete, nebudem mu pripomínať už dosť traumatizujúce obdobie jeho života tým že sa mu znovu ukážem na oči

Ale ani to som nesplnila. V lete som bola na dovolenke s jednou z najbližších a najlepších priateliek a bolo vážne skvele. Lenže Kristínka zvykne pripitá robiť rôzne hlúposti. Ako napríklad písať z Grécka na Slovensko svojmu ex či jej nedá druhú šancu a podobne inteligentné veci
Pripadalo mi to ako rozmuný nápad. Po stlačení tlačítka že "Odoslať" už ani tak nie. Takisto skoro celý druhý deň, keď mi tá priateľka fajne vyčistila žalúdok že čo robím chujoviny a on sa stále neozýval. Keď sa ozval už mi trošku odľahlo, že sa so mnou aspoň baví. Ale neviete si predstaviť s akým strachom som vtedy sedela v buse cestou domov. Mončike sa so mnou stále poriadne nebavila, ale to bolo nič oproti stretnutiu ktoré som mala v ten deň ešte absolvovať. S malou dušičkou som kráčala k nemu a keď ma objal vtedy zo mňa všetko spadlo. Všetky obavy, všetok strach. Lebo som už bola s ním a bolo jedno či mi povie či áno či nie, chcela som len aby vedel že bol vždy dosť dobrý pre mňa, len ja som to nevedela..

Nakoniec, keď sa vrátil on z dovolenky a všetko sa nejako ukľudnilo a ja som znovu mohla kedykoľvek vziať do ruky telefón a počuť ho alebo ho vidieť a držať ho a byť s ním a tráviť s ním hodiny a hodiny dlhých letných dní a všetko mi pripadalo tak správne, všetko bolo tak ako malo byť. Nikdy sa neprestanem snažiť aby som mu vynahradila to obdobie po našom prvom rozchode (Teraz mi napadlo, v tom poslednom blogu, kedy som písala o tom rozchode som spomenula tú haluz s riekou? Tak sa opravujem, niekedy sa oplatí aj dvakrát vstúpiť do tej istej rieky ), ale v momentálnej situácii nič nerobím radšej. Už viem aký je to pocit niekoho úplne nesebecky ľúbiť. Mám dojem, ako keby od tej mojej premeny, od tej zmeny môjho rebríčku hodnôt, som začínala odznovu..

Odznovu som sa učila ho držať za ruku a objímať ho, bozkávať ho a hrať sa mu s vlasmi a rozprávať sa s ním, dívať sa mu do očí, doťahovať sa s ním o hlúpostiach a potom sa udobrovať. Všetky tie drobnosti pre ktoré sa usmeje alebo si ma pritiahne bližšie k sebe a tuho ma objíme. Stále sa učím ale viem že jediné čo chcem je ho urobiť šťastným, už to nie je také to že veď hlavne že som spokojná ja, v tomto prípade nie..

A viete čo? Je to najlepší pocit na svete

Vyznanie

3 0 0 0 0

Komentuj

Že život je zmena, či? :)

2 komenty k blogu

Horúce!