Prechádzka...

Za hlasného znenia hudby do uší som vyšla z brány. Nohy sa mi automaticky kládli jedna pred druhú a ja som nevnímala nič okolo. Precitla som až pod kopcom. Uvedomila som si kde som sa to vlastne vybrala a odrazu som začala kráčať rýchlejšie, ani neviem prečo srdce sa mi rozbúšilo rýchlejšie a mňa moje myšlienky hnali do predu.

Vošla som cez veľkú bránu a kráčala po asfaltovej cestičke až na jej koniec nevšímajú si ľudí okolo.

Dorazila som k cieľu.Stíšíla hudbu a vybrala jedno sluchátku, aby som z tej hudby mala len ako takú kulisu. Kulisu mojich myšlienok.
Sadla som si do trávya nemo hľadela na meno vyryté do kameňa. Snažila som sa nemyslieť, no v hlave sa mi stále krútila len jedna jediná otázka : Prečo si musel odísť navždy práve ty? .

Za sebou som začula hlasy. Neobzeral som sa, a bolo mi skutočne jedno čo si o mne pomyslia, a či ma vôbec spoznajú len som hľadela do trávy, na kameň a v ňom videla malé dievčatko ako sedí svojmu dedkovi na kolenách. Ako sa smeje. Videla som obrazy fotiek...videla som ho živého, ako sa so mnou rozpráva a usmieva. Ako sa ma pýta akú známku som dostala v škole a na odpoveť že jednotku sa len zasmial a povedal že kým nie je päťka tak to je nuda.

Zdvihol sa chladnejší vietor. Začala mi byť zima. Za zvuku posledných taktov pesničky som sa zodihla na odchod. Sedela som ta už pol hodiny, ale ešte sa mi vôbec nechelo ísť preč. Ale, je dobré sa takto trápiť? Utrela som slzy, zvýšila hlasitosť hudby, nasadila aj to druhé slúchadlo a otočila sa preč.

Ešte som sa obrátila a na perách mi ostlai visieť dve nevypovedané slová "Chýbaš nám"

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu