Položila hlavu na jeho rameno, a on sa potichu rozplakal.
Objala ho, a do tohto objatia vložila toľko lásky, ako sa len dalo.
"Milujem Ťa" - šepkala, no on nepočul...
Plakal.
Akoby, akoby to bolo naposledy.
Akoby sa lúčili, a už nikdy sa nemali vidieť...
Ale ona sa nechcela lúčiť!
Chcela ho vidieť...
Každý deň.
Potrebovala ho!
Prišla domov, a otvorila okno.
Po prvý krát si uvedomovala tú hroznú vzdialenosť medzi jeho a jej telom.
Veď ešte pre chvíľou cítila jeho teplé dlane vo svojich!
A teraz?
Je ďaleko...
Pozrela na hviezdy.
Boli rovnako vzdialené ako on v tejto chvíli.
Vzdialené tisícky, ba milióny svetelných rokov.
Ako on.
Vzdialené...
Nedosiahnuteľné...
Ani len si neuvedomovala, že jej po líci steká malá, nenápadná slza.
Necítila bolesť.
Cítila len prázdno, ktoré sa jej rozsievalo po duši.
Pocit beznádeje, že ho nemôže objať jej bral kyslík, a pomaly ju dusil.
Nevládala dýchať...
No tentokrát nechcela zomrieť.
Chcela žiť.
Preňho...
Pre každú stotinu strávenú v jeho náručí.
Pre každý bozk venovaný jej...
Chcela pozerať už len do jeho očí.
A navždy cítiť jeho teplo...
Pomaly ľahla do postele, zhasla nočnú lampu, tú poslednú stopu svetla v jej izbe, a pozerala do tmy.
Z tváre zotrela posledné, mokré stopy sĺz.
Usmiala sa.
V tme...
Sama pre seba.
Pred sebou videla jeho tvár, jeho úsmev.
Zatvorila oči.
V myšlienkach s ním bežala po kvetinovej lúke, ďaleko od hluku každodenných problémov.
Bežala niekam, kde budú sami...
Navždy...
Naveky.
A potom zaspala.
S úsmevom na tvári...
Veď zajtra, zajtra ho znova uvidí...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
janushka21
9. 10.októbra 2008 16:39
kraaaaaasneeeeeee
Napíš svoj komentár