Každý sme iní.
Každí z nás má nejakú chybu, zlozvyk.
Niekto je, napríklad nepresný.
Áno, áno, nepresnosť...
-Dobre, tak o 4 to platí, zatiaľ ahoj!
Je pol piatej, a po osobe, na ktorú čakáme, ani stopy. Ledva príde s hodinovým meškaním, a vychŕli zo seba všemožné výhovorky a omluvy.
-Prepáč, ale meškal mi autobus.
-Viem, že meškám, ale musel som niečo súrne vybaviť!
-Sorry, ale mama ma ešte poslala do obchodu...
Ja osobne, keď som s niekým dohodnutá na čase, prídem aj o desať minút skôr. Nikdy sa však nepostavím na dohodnuté miesto, aby, ak dotyčný bude meskať,alebo sa nedostaví vôbec, som mohla s čistým svedomím vyhlásiť, že ani ja som tam nebola... Možno mám pocit, že ma to bude menej mrzieť...Nebude...
Alebo, sú medzi nami aj taký, čo zabúdajú... Na veci, schôdzky, na všetko...
-Ok, tak zajtra o piatej v parku.
Päť hodín a dotyčného nikdy. Volám. Nedvíha... Asi niekde zabudol mobil... Na druhý deň mi príde správa
-Oh, prepáč včerajšok,ale nejak mi to vypadlo z hlavy a mobil som nechal doma, tak sa nehnevaj, nemáš zajtra čas? Určite nezabudnem!
Zabudne...
Samozrejme nesmiem zabudnúť tých, čo stále niečo strácajú.
-Nevidel si moje pero?
-Nemáš náhodou môj zošit, neviem, kde by mohol byť...
-Nenechal som u teba kľúče?
Ale to všetko je v poriadku a je to ospravedlniteľné. Aj ja občas zabudnem vrátiť knihu včas, alebo nechám doma svoju domácu úlohu... Stáva sa... Každý predsa raz niečo stratí...
Ale, predstavte si, že stratíte človeka. Nie hocijakého, ale pre vás dôležitého. Predsa ak stratíte pero, kúpite si nové, poznámky prepíšete do iného zošita, a jedna gula za domácu úlohu vás nezabije... Ale človeka, človeka si predsa nemožno kúpiť, ani ho vymeniť za iného... Ak ho stratíte, bude to navždy.
Tá predstava je hrozná.
Predstaviť si, že ho už nikdy nebudete môct chytiť za ruku. Alebo mu len povedať Mám ťa rád... Mám ťa rada. Jednoducho si s tým človekom už nikdy nesadnete na lavičku a nebudete mu rozprávať hlúposti, vtipy, smutné i veselé príbehy. Nebude vám mať kto utreť slzy, keď budete plakať.
Predstaviť si, že zrazu vedľa seba nikoho nemáte, a že ste v tomto svete celkom sami.
A preto nie je dôležité to, či meškáme desať minút, hodinu, alebo prídeme skôr.
V dnešnom svete je dôležité mať priateľov, skutočných. Takých, ktorí budú chápať, prečo meškáme, ktorí pochopia, že sme zabudli to CD ktoré od nás už mesiac pýtajú, takých, ktorí nám pomôžu hľadať tie stratené kľúče...
Takých, ktorí nám pomôžu nájsť samých seba, ak sa my náhodou stratíme....
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
niektourcite
13. 7.júla 2008 22:16
Jej, to je pekne
Napíš svoj komentár