O veľmi doležitej osôbke, len sa prosím na mňa nehnevaj...

Zobúdzam sa, neistá, ako každé ráno, a mám pocit, že môj život nemá žiadny zmysel.

Prichádzam tam, na to miesto dobre známe, akoby to bolo najkrajšie miesto na svete. Pozerám po okolí, ale ty tu ešte nie si. Pozriem na displey telefónu. Meškáš. Ako vždy....

Sadám si do autobusu, a ty vedľa mňa. Zrazu sa už necítim tak mizerne, možno len preto, že je tu veľa voľných miest, a ty si si sadla práve ku mne.

Ďalších sedem hodín prebehlo dobre. Viem, nie je medzi nami taký vzťah, aký by som asi chcela, ale, aspoň sa na mňa občas usmeješ. Tvoj úsmev je zázračný. Vyvolá vo mne pocit, že možno nie som taká nemožná ako si myslím. Ale občas sa bojím, že tvoj úsmev je iba výsmech...

Poteší ma, keď sa s tebou zhováram. O hlúpostiach, i vážnych veciach. Vieš, si skvelý človek. Asi jediný na tomto mizernom svete, ktorý ma dokáže rozosmiať i rozplakať zároveň.

Je večer... Sadám za počítač, zapínam internet. Oči sa mi zatvárajú od únavy, no čakám. Určite prídeš, prihlásiš sa, a, a možno aj napíšeš. Ja nebudem mať odvahu. Bojím sa. Bojím sa, že neodpíšeš. Hlúpe, že? Myslíš, že som blázon? Nie, nie som. Som len nikto, kto potrebuje, aby ho niekto vypočul. Píšeš mi, aby som sa smiala, a nebála... smejem sa a plačem zároveň. Veď vravím, že ma dokážeš naraz rozosmiať a rozplakať....

Idem spať, spať s pocitom, že možno nie som taká sama, ako ráno, keď sa zobudím.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu