"No?" opýtala som sa netrpezlivo.
"Sadni si." nakázal mi. Sadla som si.
"Rebeca," začal. "Už si veľká. Viem, že si dávaš pozor, chodíš po dobre osvetlených uliciach, nestýkaš sa s kadekým. Dôverujem ti. Ale to neznamená, že sa o teba nebojím."
Neodpovedala som. Nevedela som čo.
"Nabudúce, keď sa bude stmievať a ty budeš vonku, zavolaj domov že si v poriadku. A keď budeš na ceste vrátiť sa k svojej milujúcej a strachujúcej sa rodine tiež." nariadil mi.
"Okej." mykla som plecami. "Mal si mi zvolať keď si sa bál."
"Ja ťa nechcem kontrolovať. Verím ti. Len nabudúce sa ozvi."
"Dobre, ozvem." vstala som a vyrazila smerom ku schodom.
"Rebeca?" ohlásil ma v polke cesty.
"No?" otočila som sa.
"Dobrú noc." zaželal mi.
"Aj tebe." usmiala som sa.
Popri čistení zubov som si uvedomila, že som nevečerala. Nejak mi to neprekážalo - nebola som hladná. Rýchlo som si zmyla vlasy a zabalila ich do uteráka. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla som si do postele. Z nočného stolíka som vytiahla povinné čítanie a pustila som sa doň. Po necelých troch kapitolách som si uvedomila, že na knihu sa nesústredím tak, ako by som mala. Záložku som nechala tam kde aj bola a knihu som schovala do stolíka. Vysušila som si vlasy a zhasla som.
Sedela som na upravenej tráve veľkej lúky, ktorá patrila k parku Green Fruther v Stample City, keď ma zo zamýšľania vytrhol neznámy ženský hlas.
"Rebeca." oslovil ma.
Odrazu som stála na nohách a hľadela som na ženu s voľne rozpustenými gaštanovými vlasmi, podobnými ako má moja mama, ako sa ku mne približuje ladnou chôdzou. Mala oblečené dlhé zelené šaty, ktoré sa jej pri chôdzi jemne vlnili. Zelené ako jej oči. Ako oči, ktoré mi niekoho pripomínali, ktoré mi boli neuveriteľne známe.
Zastavila predo mnou na vzdialenosť, kedy stačilo vystrieť ruku a mohla by som sa jej dotknúť. Bola vyššia ako ja, no len o pár centimetrov. Úprimne sa na mňa usmiala.
"Som Bessie." predstavila sa mi. Nič mi to nehovorilo. Nikdy som nepočula o nijakej Bessie. Doteraz som ani poňatie nemala o mene Bessie.
“Nepovedal ti o mne, však?“ nadvihla obočie.
Pokrútila som hlavou. Všetky, aspoň ja som si myslela že všetky, časti mi zapadli do seba..
"Laytonova mama?" zašepkala som.
Prikývla.
"Nechcem nijako predbiehať. Chcem aby ti Lay vysvetlil všetko sám. Všetko ti povie, neboj sa." ubezpečovala ma.
Prikývla som.
"Len ti chcem povedať, ale to už určite vieš..." nedopovedala.
"Čo?" vyhŕkla som.
Usmiala sa nad mojou netrpezlivosťou. "Miluje ťa." povedala vážne.
A zrazu som ju stratila pred očami a park sa mi začal meniť na neurčitú machuľu, na vír obrazov, ktoré som nevedela definovať. Rozbolela ma z toho hlava, rozboleli ma oči z pokúšania sa zaostriť a rozoznať aspoň jednu scénku, jeden obraz.
Vtom som sa zobudila.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
teriq
6. 8.augusta 2010 19:23
táto časť bola echt dobrá !
Napíš svoj komentár