Mama mi do rúk vložila malú škatuľku s mašličkou. "Všetko najlepšie." zašepkala. Spýtavo som sa na ňu pozrela. Pomaly som ju otvárala. Onemela som v úžase.
V škatuľke boli uložené náušnice a prsteň potiahnuté bielym zlatom.
Náušnice boli väčšie kruhy. Boli hranatejšie, na prednej strane bolo vyryté Beckee a pozdĺž boli vysádzané malými diamantami. Prsteň bol taký istý, akurát o niečo hrubší, ale aj on obsahoval moje meno.
"Mami, to je nádherné!" povedala som šeptom a po líci sa mi skotúľala slza. Objala ma.
"Bec, všetko naj!" objal ma otec jednou rukou a podal mi neveľkú škatuľku. Odstránila som z nej baliaci papier a otvorila som ju. Nová mp4-ka. Pozdĺž displeja mala venovanie.
"Ockovej Rebece." čítala som nahlas. "Ďakujem oci." usmiala som sa.
"Vlastne," povedal Robert, "pozri sa na bok tenisky." usmial sa. Stálo tam naj sestra. Zasmiala som sa.
Po krájaní torty a spomínaní na detské časy, keď som si konečne mohla vydýchnuť, mi zazvonil telefón.
"Ahoj." povedala som šťastne, že konečne zavolal.
"Ahoj Beckee. Máš dnes čas? Okolo šiestej?" povedal neisto.
"Hej, jasné." usmiala som sa. Zdalo sa, že sa mi prianie pomaly spĺňa.
"Super." bolo počuť, že sa usmieva.
"Tak si po teba prídem." zasmial sa.
Náhle som zbledla. "Prídeš?" povedala som neisto.
"Nemôžem?" spýtal sa sklamane.
"Ale áno. Čakám ťa. Pa." pretisla som pomedzi zuby.
"Ahoj." položil.
Musela som si sadnúť. Príde si po mňa. Úžasné. Som dojatá. Hlavne že rodičia o tebe vedia všetko. bolo mi do plaču. Vlastne som už plakala. Od strachu. Od šoku. Od dojatia. Čo povedia rodičia? Do kelu!
Mám pätnásť, tak prečo by mali byť znepokojený, nahnevaný? Layton je milý, slušný, úžasný, dych mi vyrážajúci chlapec. Miluje ma. Určite nie ako ja jeho, ale je hlavné, že ma má aspoň trošku rád.
Postavila som sa, poutierala som si mokré líca, pár krát som sa zhlboka nadýchla, nahodila som trošku zahanbený výraz, ale inak som mala vyzerať šťastne, a pobrala som sa späť do obývačky.
Sadla som si na svoje miesto na pohovke a po chvíli som sa presunula medzi mamu a otca. Objala som ich okolo krku.
"Pôjdem potom von, môžem?" nahodila som nevinný výraz.
"Samozrejme a s kým?" opýtal sa otec zvedavo.
Vrátila som sa k výrazu, s ktorým som vchádzala do obývačky a pozrela sa do zeme.
"S Laytonom." povedala som a čakala na reakcie rodičov.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Na každom darčeku venovanie alebo meno, jééj