Z dverí som počula Laytonov zdvorilý hlas. "Dobrý večer. Ja som Layton. Prišiel som za Rebecou. Je doma?"
"Ahoj Layton. Jasné. Reb...!" chcela na mňa zakričať no ja som už stála rovno pred ňou. "No, tu je." usmiala sa. "Bavte sa."
"Uhm... jasné. Čau mami." zamávala som jej.
Prešla som cez bránu.
Layton sa usmial. "No vidíš a tak si sa bála."
"Ja som sa nebála." sklonila som hlavu a začervenala sa.
"Kam pôjdeme?" spýtala som zvedavo, aby som zmenila tému.
Potmehúdsky sa usmial. "Prekvapenie."
"Povedz." pozrela som sa naňho prosebným pohľadom.
Neodpovedal, len sa usmial.
"Prosím!" žobronila som.
"Nie." pokrútil hlavou.
"Ach... tak mi aspoň povedz... bude dlho trvať, kým prídeme tam, kam ideme?"
Zas sa usmial. "Za chvíľu."
Zrazu odbočil do uličky zakončenej lesom.
"Layton...?" opýtala som sa neistým hlasom.
"Ver mi." povedal pevným hlasom.
"No okej..." zašomrala som.
Prešli sme popod prvé koruny stromov. Asi desať minút sme kráčali lesom, keď sme zastali na neveľkej lúke.
Uprostred lúky bol obrovský peň. Na ňom, a vlastne aj v prostredí celej lúky, bolo veľa, veľmi veľa čajových sviečok, ktorým blikali ich zapálené knoty. Vzdialenejšia polovica peňa bola doslova posiata ružami. Na tej druhej, bližšej k nám, boli iba lupene, no nebolo ich málo.
Ako sme sa približovali k peňu, začala som si všímať predmety, ktoré som si predtým nevšímala.
"Layton..." zašepkala som a po líci mi stiekla horúca slza lásky.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
upirka113
18. 8.augusta 2010 22:35
kokios to je take suprovee skoda ze je to take kratke
6
pripájam sa k názoru že je to krátke
aale tak za to pekné
a čo ma tak napadlo, čo keby sa náhodou tá lúka chytila od sviečok? čo by potom robili?
aale tak za to pekné
a čo ma tak napadlo, čo keby sa náhodou tá lúka chytila od sviečok? čo by potom robili?
7
Napíš svoj komentár