"Ahoj, hej." povedala som nedbalo.
"Hej? To je všetko čo mi povieš?" spýtala sa trochu sklamaná, že si všetko nechávam pre seba.
"Hmmm... čo chceš ešte počuť?" hľadela som do zeme, dúfajúc, že mi dá pokoj.
"Kde ste boli?" opýtala sa zvedavo.
Vzdychla som si. Asi nemám inú možnosť, len jej povedať všetko, až na pár detailov.
Zamierila som do obývačky aby som si mohla sadnúť do kresla.
"Layton mi spravil fakt úžasné prekvapenie. Na jednej malej lúke spravil...piknik." hľadala som správne slovo a piknik mi prišiel dosť nevinný. "Celý čas sme sa len rozprávali. A smiali sa." mykla som plecami. "Všetko."
"Layton mi príde ako milý a slušný chlapec." usmiala sa.
Prikývla som. "Hej, je fajn." Fajn ho ani zďaleka nevystihovalo.
"Si s ním dlho?" opýtala sa mama zvedavo.
Začervenala som sa. "Nie..." zašomrala som.
"Odkiaľ ho poznáš? Alebo mi o ňom môžeš porozprávať." navrhla mi príliš horlivo.
"Je v škole nový."
Čakala čo poviem ďalej.
Vzdychla som si. "Má trojročnú sestru Hallie. Bývajú s maminým bratom Marcom a jeho ženou Nitou. Pred dvoma rokmi mali jeho rodičia autonehodu, ktorú neprežili."
"Ach, naozaj?" spýtala sa so smútkom v hlase.
"Hej. Už si ma vyspovedala, môžem už ísť hore?" opýtala som sa prosebne.
"Dobrú noc, Beckee." povedala a vtisla mi bozk na čelo.
"Dobrú mami." objala som ju.
S vyčistenými zubami som sedela na posteli a spomínala som na dnešné chvíle s Laytonom. Hlavne na tie poobedňajšie.
Mame som vlastne nič nepovedala. Nepovedala nič znepokojujúce, poburujúce, pre čo by som sa musela červenať.
Vynechala som muffiny s ružovou polevou, ktorá bola na ne naliata do tvaru srdca, ležanie v tráve počas zapadania slnka, presvitajúceho cez koruny stromov. Nespomenula som tiež tých pár chvíľ, kedy sa naše pery stretli.
Zo spomínania ma vytrhla až jedna myšlienka, jeden nápad, jedno nutkanie - napísať niečo do denníčka.
Vytiahla som ho z nočného stolíka, kľúčik spod matraca. Odomkla som ho a malý zámok som jemne položila na vankúšik pri mojej ruke.
Nutkanie mi však neprezradilo, čo by som chcela napísať. Vtom mi hlavou prebehla jedna otázka: Nemala by som do denníka písať, čo mám práve na srdci, po čom najviac túžim, na čo myslím?
Až som sa zasmiala nad tou jednoduchosťou a samozrejmosťou odpovede.
Na najbližšiu voľnú stranu som napísala väčším, úhľadným písmom jedno meno: Layton .
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
kiksauri
23. 8.augusta 2010 22:17
Píšeš úžasne Ale mohla by si si zmeniť pozadie webky. Ako neviem, ale mne osobne sa to zle číta. Je to len rada.
2
@kiksauri vďaka no chcem si prerobiť css-ko, len potrebujem náápad, že ako ho spravím ďakujem za poznámku
3
super ...aj mne sa to dost zle čita viac menej musim luštit....
6
fantastické konečne som si mohla prečítať všetky, ktoré som vynechala. Keďže som nebola hodný čas doma Gratulujeeeem Nič viac k tomu neviem povedať. A čakám na ďalšie
7
@kiksauri práve nad tým rozmýšľam, že dám čierne písmo snáď to idem skúsiť :/ alebo až pred písaním novej kapitoly
@romika ďakujem ďakujem ďakujem
@romika ďakujem ďakujem ďakujem
Napíš svoj komentár