"Bec, čakaj!" zakričal za mnou oco.
"Čo?" otočila som sa.
"Poď sem. Zober to." povedal a vtisol mi do rúk veľký batoh.
"To je čo?" nadvihla som obočie.
"Nejaké veci." povedal ponad plece.
"Aha." zašomrala som a pokračovala som v ceste.
"Bec?" dobehol ma Robert.
"Čo chceš?" povedala som podráždene.
"Koľko majú tie decká rokov?" opýtal sa moc zaujato.
"Nejak tak ako my. Šestnásť a päť." mykla som plecami.
"Haha." povedal ironicky. Až vtedy som sa naňho pozrela.
"To čo máš?" kývla som hlavou k jeho ruke.
"Udicu."
"Čo?" nechápavo som naňho hľadela. "To ti je na čo?"
"Načo ti je ten batoh?" povedal sarkasticky.
"Uhm..." zamyslela som sa. "Tak načo je ocovi?"
"Načo je asi udica? Počul som ako sa rozpráva s mamou. Asi pôjdu na ryby. S dedom a Kristianom." pokrčil plecami. "A kto je vlastne Kristian?"
Už sme stúpali po schodoch ku vchodovým dverám. "Je to mamin bratranec. Ty si ho asi ani nevidel." stlačila som kľučku.
Pri dverách už stála babka. "Ahojte moje zlaté!" pozdravila nás.
"Čau babi." položila som batoh na zem a objala som ju.
"Ako je doma?" opýtala sa ma.
"Okej." pokrčila som plecami.
Pohladila ma po líci.
"Dedo čau!" zazrela som ako sa Robert hodil starkému okolo krku.
Zobrala som batoh a Robertovu udicu a pobrala som sa do našej izby na poschodí. Položila som ich pod okno. Zbehla späť dolu. Z obývačky sa ozývali hlasy.
"Kde si dala tie veci?" spýtal sa ma otec.
"Hore." odvetila som.
"Super." usmial sa.
"Bec, poď sa privítať." ťahala ma za ruku mama.
Vzdychla som si.
"Kris! El!" zajasala mama pri vstupe do obývačky. "Ako rada vás opäť vidím!"
"Ann!" tmavovlasý Kristian objal mamu. "Vôbec si sa nezmenila!"
"Ani ty. Ach, príde mi to neuveriteľné. Po toľkých rokoch..." potriasla hlavou.
Kristian sa zasmial a vzápätí sa pozrel na mňa. "Rebeca?" neveriacky sa díval.
"Ehm... Dobrý." povedala som nesmelo a začervenala som sa.
"Nechce sa mi to veriť. Keď som ťa naposledy videl bola si takáto malá," ukázal rukou. "Si krásna." podišiel ku mne a objal ma.
Začervenala som sa ešte viac.
"Čo sa divíš? Snáď nechceš aby ti bola stále po pás." zažartoval otec.
Ostala som stáť pri dverách. Dlho tam aj tak nebudem.
Očami som zablúdila ku kreslu, v ktorom sedel chlapec s blond vlasmi a malým hnedovlasým dievčatkom na kolenách. Očividne Neil s Caitlyn.
Chvíľu som ešte ostala stáť vo dverách, no potom som sa nenápadne vyparila. Zadným vchodom som vyšla von a zamierila k môjmu stromu. Dala som si dolu vestu a sadla som si na ňu, pretože tráva ešte nebola od slnka vyhriata. Oprela som sa o kmeň a dom som mala za chrbtom.
Pozrela som sa na oblohu a rozmýšľala som nad Laytonom.
Čo asi robí? Kde je? Na čo myslí? Je kvôli včerajšku nahnevaný? A ako sa má Hallie? A Marc s Nitou? Ak by sme sa do siedmej vrátili, išla by som ich pozrieť... Potrebujem vidieť Laytona. Vzdychla som si.
Niekto si odkašľal a vyrušil ma z rozmýšľania. Otočila som hlavu.
"Ahoj." usmial sa Neil. "Môžem?"
"Ahoj. Emm... jasné." mykla som plecami. Sadol si vedľa mňa.
"Ukázala by si mi to tu? Potom?" opýtal sa nevinne.
"No hej. Môžem. Keď chceš." povedala som unudene.
"Čo tu len robíš? Teda... len tu tak sedíš..."
"Premýšľam." skočila som mu do reči a pozrela sa mu do očí. Modrých očí. Vôbec to neboli Laytonove oči. Oči, ktoré som chcela vidieť, cítiť ich pohľad v mojich.
"Nad čím?" spýtal sa zvedavo.
"Nad tým." odvrkla som. Nechcem mu nič vravieť. Nechcem sa s ním rozprávať. Chcem byť sama.
Trochu som ho ľutovala. Predsa nemôže za moju náladu. Za moju potrebu vidieť Laytona.
Vzdychla som si a v duchu som si prisľúbila, že sa budem správať milšie.
"Aha." povedal trochu sklamane.
"Prepáč." ospravedlnila som sa mu. "Trošku som bola... nahnevaná kým si prišiel."
"To nevadí."
"Mne hej."
"Ja ti odpúšťam. Neviem za čo, ale odpúšťam." zaškeril sa. "Nepôjdeš sa prejsť?"
"Teraz?" zvraštila som čelo.
Nesmelo prikývol.
Pokrčila som plecami. "Pre mňa." usmiala som sa.
Zdvihla som sa zo zeme, zobrala vestu a oprášila ju. Prežila bez zašpinenia.
"Tak teda poďme." vzdychla som si. Nech to máme za sebou. pomyslela som si zmučene.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
hereiam
21. 9.sept. 2010 20:00
som zvedavá neviem prečo ale predstavujem si ho neskutočne cukríkovo
4
Napíš svoj komentár