"Ahoj. Teší ma, že ťa konečne spoznávam." podal mu otec ruku.
"Aj mňa." povedal Lay zdvorilo.
"Čau!" zrúkol Robert, ktorý zletel po schodoch.
"Ahoj." odzdravil ho.
"Teda... držím ti palce... nech to s mojou sestrou vydržíš." povedal a nahodil kyslú grimasu. Zavraždila som ho pohľadom.
"Robert, miláčik, správaj sa slušne." zahriakla ho mama. "Layton, zostaneš na večeru?"
"Ďakujem," pozrel sa na mňa, "ale sľúbil som Beckee, že pôjdeme ešte ku mne." Zapýrila som sa. Nakoniec sme predsa len šli najprv ku mne, aj napriek našej dohode.
"Dobre teda. Ukážem ti moju izbu." zamrmlala som a ťahala Laytona k schodom.
"Ta - dá..." zašomrala som.
"Pekná." prikývol.
"Ehm, vďaka." mykla som plecami. Napadlo ma, že či bude prehliadka izby pokračovať tak, ako uňho doma.
Keď doobzeral moje knihy a cédečka, sadol si na posteľ a ja som si sadla s ním.
"Takže?" opýtal sa a prstami si prehrabol vlasy.
"Už si sa s rodičmi zoznámil, si v mojej izbe, sedíš na mojej posteli. Môžeme už ísť k tebe?" povedala som zmučene.
"Čo je? Čo sa tak ponáhľaš?" spýtal sa s úsmevom na tvári.
"Grrr! Prosím!" prosíkala som.
"Ale prečo?"
"Je mi to.. hrozne... divné, že si u nás." vysvetlila som.
"Aha." usmial sa ešte viac. "A ty si myslíš, že mne nepríde divné, keď si u mňa doma?"
"Neviem. Nehnevaj sa, len... si myslím, že ty to berieš trošku inak. Predsa len Nita s Marcom nie sú tvoji rodičia..."
"Beckee, ja ich beriem ako rodičov. Vychovávajú ma."
"Však hej, ale ten odstup tam je..." zamrmrala som.
"Hmm..."
"Už?" opýtala som sa netrpezlivo.
"Čo už s tebou." zasmial sa.
"Ebeca? Zobeete ma niekedy do pauku?" opýtala sa ma Hallie zatiaľ čo mi sedela na kolenách.
"Áno. Keď s tým tvoj brat nebude mať problém." usmiala som sa. "My ho už nejak presvedčíme." pošepkala som jej do ucha. Zachichotala sa.
"A Ebeca? Čo sa ti snívalo?" uprela na mňa svoje zelené očká.
"Fúha. To chceš odo mňa veľa, Hallie." ľútostivo som sa na ňu pozrela. "Ale môžem ti sľúbiť, že ak sa mi bude niečo snívať a ja si to budem pamätať, poviem ti to." mrkla som na ňu.
"Dobe." prikývla.
"A čo sa tebe dnes snívalo?" spýtala som sa jej. Bolo mi jasné, že čaká kedy sa jej to opýtam.
"Ne sa snívalo s maminkou. Boi sme spolu na véékej úke." roztiahla rúčky, aby ukázala, že bola naozaj veľká. "Sedeli sme na tlávicke. Ja som maminke sedea na koenách. Ozpávali sme sa. A maminka mi ozplávala aj o tebe." usmiala sa na mňa a ukázala svoje mliečne zúbky.
"Naozaj?" bola som prekvapená. Alebo skôr v šoku. Prečo sa Bessie vnára do snov svojej malej dcérky? Nemôže to na ňu v budúcnosti mať negatívny dopad? Alebo je to len jej fantázia?
"A čo ti o Rebece povedala?" opýtal sa zvedavo Layton. Aj ten to očividne počul prvý raz.
"Lay! Petaň!"
Layton prevrátil oči.
"Čo ti o mne povedala?" opýtala som sa zvedavo.
"E budeš s nami. Fúúúlt. Tále. A e sa s Layom laz zobeete." zasmiala sa.
S Laytonom sme sa na seba pozreli a obaja sme mali v očiach ten istý, zvláštny nechápavý pohľad.
"A ete niečo. Ae tomu echápem. E sa az spolu stletneme. E tam bude aj tvoja maminka, Ebeca. A e jej šééétko povieme. A bue sťasná. Ae e doedy toho ete budete usiet vela zaziť. E sa buete musieť ulániť lu." zamračila sa, ako tomu chcela rozumieť. Objala som ju a pohladila po chrbátiku.
"Tem tomu chápať." zafňukala.
"Na to máš čas. Hŕbu času. Pochopíš to. Časom." upokojovala som ju. Priala som si aby to nepochopila skoro.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
overexcitedgirl
1. 11.novembra 2010 20:12
zlatéé
Napíš svoj komentár