Znova som sa ocitla na tej istej lúke v Green Further. Bola tam aj Bessie.
"Rebeca." oslovila ma.
"No? Prosím?" opýtala som sa trochu nevrlo. Bola som na ňu nahnevaná kvôli Hallienmu snu.
"Musíš mi niečo sľúbiť. A vysvetliť." povedala vážne.
"Aj vy." povedala som pevným hlasom.
"Ak mi dovolíš, začnem ja."
Prikývla som.
"Beckee, dala som si tú námahu, aby som vás s Layom dala dokopy. Ani nevieš koľko ma to stálo úsilia! Kým som zistila ako sa vám mám vnoriť do snov a ovládať ich." potriasla hlavou. "Prosím ťa, sľúb mi, že ho neopustíš." povedala prosebne.
"Čo?" nechápala som.
"Rebeca prosím!" zakvílila.
"Ale... nechápem. Prečo by som ho mala opúšťať?"
"Čo ten chlapec? Ten druhý..."
"Ach!" vydýchla som. "Prosím vás!" rozosmiala som sa. "S tým si naozaj nemusíte robiť starosti."
"Ale..."
"Bessie. Layton je jediný koho milujem." ubezpečila som ju.
"Ale... Čo potom znamená dnešné ráno?" zamrmlala.
"Ako dnešné ráno? Stane sa niečo?" vyvalila som oči.
"Ach, prepáč. Ušli mi slová. Nič som ti nepovedala." ospravedlňovala sa.
"Ale...? Vy viete čo sa stane?" spýtala som sa šokovane.
Vzdychla si. "Iba trochu. A len to, čo zasiahne budúcnosť. Väčšou časťou."
"A čo sa stane?"
"Nič som ti nepovedala. O ničom nevieš."
"Čo sa stane?" vyzvedala som.
"Musíš si počkať."
Vzdychla som si.
"Ďakujem." prikývla. "Ja som skončila."
"Prečo sa vnárate do snov malej Hallie?" vybafla som na ňu.
"Čože?" opýtala sa prekvapene.
"Viete o čom hovorím. Prečo to robíte? Nebolo by pre ňu lepšie keby počkáte ešte pár rokov? Nemôže to mať následky?"
"Rebeca. Viem čo robím. Hallie je silná a na svoj vek vyspelá. Chápe čo sa deje."
"Nie! Nič nechápe!" zavrčala som.
"Pochopí." povedala pokojne.
Vrelo to vo mne.
"Beckee, pokoj. Nič jej nehrozí, nebude mať z toho traumu. Som jej mama. Dôveruj mi."
"Ako to môžte vedieť? Ako môžte vedieť, že to pochopí správne?"
"Rebeca..."
"Prosím! Nechajte ju na pokoji. Aspoň päť rokov."
"Je načase aby som odišla."
"Jasné."povedala som ironicky.
"Nehnevaj sa na mňa." povedala ospravedlňujúco.
"Nehnevám sa na vás. Hnevám sa na seba, že ju neviem pred vami ochrániť." prižmúrila som oči.
"Spíš. Nevieš čo hovoríš."
Odfrkla som.
"Beckee. Bude to dobré."
Mykla som plecami.
"Dobre. Už ťa nechám. Snívaj si svoje sny."
"Ďakujem." povedala som a niečo ma napadlo. "Bessie! Moment!"
"Áno?"
"Ten sen s Robertom a ostrovmi... Ten ste ovládali vy?"
Usmiala sa a prikývla.
Dnešné ráno! Čo sa môže stať? Asi to onedlho zistím.
Pripravená som zbehla dole schodmi. Ruksak som hodila pri skriňu v predsieni a zamierila som do kuchyne. Cítila som chleba vo vajci.
"Čau mami." objala som ju.
"Ahoj Bec. Ako sa spalo?"
"Hmm, fajn." mykla som plecami. "A tebe?"
"Tiež." usmiala sa.
"Inak, už som sa ťa to chcela minule spýtať."
"Počúvam."
"Kedy sa bude naším domom ozývať detský plač?" pozrela som sa na ňu.
Zasmiala sa. "Zhruba o päť mesiacov."
"Fíha. To si nám povedala až tak neskoro?"
Usmiala sa.
Už som pomaly dojedala, keď niekto zazvonil.
"Seď, idem." povedala mama. "Hneď môžem dať Blanderovi jesť."
"Dobre." povedala som a bola som v strehu.
"Ahoj, áno je." počula som mamu. "Dojedá, ideš ďalej?" Nepočula som čo povedal povedal človek pri dverách.
"To je v poriadku." povedala.
Rýchlo som prehltla posledné sústo a uprela si ruky do servítky. Náhlivo som šla do predsiene, keď som sa zasekla v polovici cesty. Ostala som stáť... a stála som.
"Ahoj, Bec!" pozdravil ma Darius.
"Ty - tu - chceš... ČO?!" zhúkla som naňho.
"Len ma tak napadlo, že ťa odprevadím do školy." povedal milo.
"Vypadni." prevrátila som oči.
"Bec, nezdá sa ti, že sa nejak opakuješ? Keď som tu bol minule..."
"Snažila som sa na to zabudnúť." odfrkla som. "Prosím ťa, nechaj ma na pokoji! Čo chcem toho tak veľa?" zastonala som.
"Prečo sa ku mne správaš tak hnusne?" povedal nahnevane.
"Odíď. A môžme byť kamaráti. Keď ma nebudeš otravovať."
"Prečo by som mal odísť? Prišiel som pre teba. Tak s tebou hádam aj odídem."
"Darius, vypadni. Zmizni. Jemne povedané odíď. Pointa - daj mi pokoj. Prosím!"
"Bec..."
"Mám zavolať mamu? Alebo otca? Alebo chceš, aby si to s tebou vybavil Blander?"
"Chcem, aby si to so mnou vybavil ten zelenooký, ktorého tak miluješ."
"Čo?" povedala som a hlas mi poskočil o oktávu vyššie.
"Počula si dobre."
"Prosím ťa, nerob sprostosti. A jednoducho mi daj pokoj."
"Bez boja sa nevzdám."
Prevrátila som oči. "Kde to sme?"
"Vo svete plného krívd a sklamaní..."
"Dobre, posledný raz. Potom sa už s tebou nebudem piplať. Choď preč!"
"Ty to ešte oľutuješ." tresol dverami a ja som sa znova zviezla na zem.
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
kiksauri
1. 11.novembra 2010 12:46
to je IDIOT!!
5
9
Ďalšiu čo najskôr a nie po skoro mesiaci Ďakujem za skoré vybavenie žiadosti
Napíš svoj komentár