"Úloha sedem. Z knihy vypadli posledné tri listy. Súčet čísel na stranách vypadnutých listov je 1953. Aké číslo má posledná strana?"
Čo je to za somarinu? Zavrela som zošit a hodila ho do kúta. Rozbehla som sa a hodila na posteľ. Otočila som sa na chrbát a uprene som hľadela do stropu.
Čo mi to Lilly chce povedať? Možno niečo o Neliovi. Ach. Nejako to pretrpím. A mama? Som fakt zvedavá akú novinu pre nás má.
Z rozmýšľania ma vytrhlo vibrovanie mobilu. Pozrela som sa na displej. "Neznáme číslo." zamrmlala som. Zdvihla som.
"Prosím?"
V telefóne sa ozvalo zachripčanie.
"Haló? Kto je tam? Haló?"
Zavesil.
"Do frasa." zasičala som a postavila som sa.
Vyšla som z izby a zbehla schodmi do obývačky.
"Rebeca!" ohlásila ma mama.
"No?"
"Čo máš na práci?"
"No, chcela som sa ísť hrať s Blendrom. V poslednom čase je nejaký opustený. Emm... ešte máme tie farebné kostičky?"
"Áno sú na svojom mieste. Tak ja ťa potom zavolám dobre?"
"Nemusíš ja prídem. A... mami?"
"Áno zlatko?" spýtala sa sladkým hlasom.
"Prečo okolo toho robíš také haló? Je to až také osudové?"
"Rebeca! Radšej by si už mala ísť." zvýšila hlas.
"No jasné..." zamrmlala som.
Vyšla som na záhradu. Blandrom ku mne pribehol.
"Čau frajer." pohladila som ho po hodvábnej srsti.
Salašnícky pes mi na pozdrav odštekol. Zasmiala som sa.
Najbližšiu hodinu som strávila s loptou v ruke, ktorá páchla od psích maškŕt. Keď mi zazvonil mobil oznamovací pripomienku celkom som sa potešila. Ruku som si rýchlo opláchla pod záhradnou hadicou a rozbehla som sa do domu.
Pri behu do obývačky sa ku mne pridal Robert. Obaja sme sa naraz hodili na gauč.
"Vypadni ty malá pijavica!" vytláčala som ho zo svojho miesta. "Tu sedím ja!"
"Si myslíš ty!" odporoval.
Čo sa s ním tu budem naťahovať? uvoľnila som si ruku a pošteklila som ho.
"Sprostá." uškrnul sa.
"Vďaka." povedala som a tiež som sa uškrnula.
"Deti, som rada, že už ste tu." povedala mama, ktorá tam sedela počas celej roztržky.
"Celý týždeň sa pripravujem ako by som vám to povedala." zahanbene sa usmiala.
"Poviem vám to narovinu. Budete mať súrodenca." povedala s nadšením.
"ČOO???" vykríkli sme s Robertom naraz. "Nie!"
"Mami čo som spravila? Robert mi úplne stačí!" namietala som.
"Rebeca!"
"Mami... fakt... čo sme spravili?"
"Mali by ste? Vy sa vôbec netešíte?"
"Nie." povedali sme súčasne.
"No.. ešte ste o tom nepremýšľali. Zajtra budete mať iný názor."
"Možno." zamrmlali sme potichu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
1ivanushka1
29. 5.mája 2010 20:57
DD dobree
Napíš svoj komentár