"No..." hľadela som do zeme.
"Sa máš." povedala závistlivým tónom.
"Tiež mám úžasného brata." povedala som ironicky.
"Čo by som ja dala za súrodenca." povzdychla si.
Chvíľu sme sa bavili o deťoch, bábätkách a podobných veciach. Potom sa debata zvrtla na pesničky, filmy, hercov a spevákov.
"Nechcela si mi niečo povedať?" opýtala som sa.
"Ja?" opýtala sa nevinne.
"Hej?" povedala som sarkasticky.
"No..." zamyslela sa. "Sľúb mi, že sa nebudeš hnevať."
"Nebudem, vrav!" horela som nedočkavosťou.
"Sľúb!" povedala zúfalo.
"Ach! Sľubujem. No?" naklonila som sa bližšie.
"Vieš... pár tanečných súťaží som vyhrala... a v celoštátnom som sa umiestnila na treťom mieste. A... no... ponúkli mi štipendium."
"Aha... a čo? Prečo by som sa mala hnevať?" nechápala som.
"Ak by som ho zobrala, nešli by sme spolu na strednú." vysvetlila. Ach. Moja dilema. Stredná škola. Vôbec neviem kam pôjdem. Ale chcem ísť niekde s Lilly.
"Aha... uff! Stredná. Nemôžme to vyriešiť zajtra, dnes na to vôbec nemám náladu."
Klop! Klop! Klop!
"Áno?"
Spoza dverí sa vynorila mama.
"Baby poďte jesť."
"Hej hneď sme tam."
Už som vychádzala z izby keď mi začal zvoniť mobil. Neznáme číslo. Ach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár