"Čau, pojdeš so mnou k Miške pre dáždnik? Som si ho zabudla..."
"Čaf, no pojdem.. A potom sa zastavíme kúpiť knedľu, ok? "
"Hej, tak zatiaľ."
"Zatiaľ."
Sadla som si znovu za počítač. Onedlho mi prišla esemeska. Čítam: "Knedlu ja nemozem xD".
Zasmiala som sa a začala chystať: obliekla sa, vypla comp, zobrala peniaze, pozrela do zrkadla.
Cŕŕŕń!
"Hej už idem!" zdvihla som slúchadlo.
Cestou sme sa rozprávali o všelijakých blbostiach a smiali sa. Zobrali sme dáždnik a išli kúpiť knedľu. Najskôr sme šli do Coop Jednoty.
"Do kelu, majú iba parenú."
"A neni to je jedno?"
"Mamina chce varenú, nie parenú.."
Slovo knedľa nám začínalo byť smiešne.
Keď v Jednote varenú knedľu nemali, išli sme do pekárne.
"Dobrý deň, poprosila by som si varenú knedľu." vytlačila som zo seba cez záchvat smiechu. Zaplatila som, ale knedľu som nechala na pulte. So záchvatom smiechu som už-už vychádzala z pekárne keď predavačka za mnou zavolala: "A knedľa???" Rýchlo som zobrala knedľu. Nasledoval hodinový záchvat smiechu - najdlhší v našej histórii.
Odvtedy sa celý náš život točí okolo knedle.
Veľa, až príliš veľa, krát sa nám stáva, že povieme to isté naraz. Najskôr sme tomu vraveli telepatia, no teraz to je teleknedľa.
Vždy keď niekde ideme, tak niekto povie knedľa, knedlíky alebo má knedľu v ruke.
Knedľa sa stala neodbytnou súčasťou nášho života. Bez nej si svet nedokážeme predstaviť.
Venované všetkým knedliam celého sveta.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
1ivanushka1
7. 7.júla 2010 22:48
ako ja nemožeeeeeeeeem zabilaaa
Napíš svoj komentár