Naša spoločná cesta križovatkou - only about Tinuskô a Ivanushkô

Pred ôsmimi rokmi...


Sedela som v 1.B triede, v prvej lavici v strednom rade, bližšie k dverám, keď ku mne moja nová triedna prisadila milé dievčatko.
„Ahoj.“ pozdravili sme sa vzájomne.
„Ako sa voláš?“ spýtala som sa dievčatka.
„Iva. A ty?“
„Martinka.“
Iva sa ma nesmelo opýtala: „Nechceš časopis? Vieš, ja poobede vyrábam svoje vlastné časopisy.“ usmiala sa. „Alebo kreslím. Keď sa nudím.“
„Áno.“ prikývla som.

Začala som aj ja vyrábať svoje vlastné časopisy. Navzájom sme si ich vymieňali. Väčšinou pozostávali z dvoch – troch papierov zlepených lepidlom alebo zošitých zošívačkou. Obsahovali úlohy typu Nájdi rozdiely, Opíš písmenká, Nájdi cestu do domčeka a podobné veci.
Postupne sme sa začali baviť viac a viac, až sme sa stali dobré kamarátky.



Pred siedmimi rokmi...


„Čau Mária! Teda Maťa. Prepáč. Len vieš som bola celé leto s Máriou. Ona má starkú tam kde aj ja. Sa už od malička kamarátime.“ vysvetľovala Iva.
„Aha.“

Druhý ročník nebol ničím zaujímavý. Bavili sme sa, nič zaujímavé sa nedialo.



Pred šiestimi rokmi...


Najlepší rok.

„Supééér! Sedíme spolu!!!“ jasali sme.

Iva napísala príbeh o žirafe Veronike. Potom sme napísali spoločný príbeh o Korytnačke, ktorá chcela precestovať svet. Napísali sme (ivanushka napísala) príbeh s obrázkami(ktoré som kreslila ja). Celý tretí ročník sme písali príbehy. Príbehy, ktoré boli napísané veľkým písmom na jednej strane malého zošita. Zošita pre prvý stupeň. A čerešnička na torte! Napísali sme pesničku o prázdninách a škole, čo nás baví a čo nie. Neskôr sme ju zaspievali pred celou triedou a na záver pesničky sme do triedy hodili papierové lietadielka.

Začala sa teleknedľa – rovnaké nohavice. Dokonca dvoje! Také trištvrťové zelené, a maskáčové, ktorým sa dali odzipsovať spodky, aby boli krátke.


Ach... ja to nenapíšem! To je také trápne... Uff. No dobre. Boli sme deti. Sme sa hrali, že máme Pokémonov . Tie okrúhle plastové obaly z Hubba Bubba žuvačiek boli pokébally a Pokémoni boli hocijaké hračky, čo sme doma mali. Ale takými našimi naj bol Ivin plastový Squirtle a môj plastový Pikachu.

Neskôr sme si našli dvoch plyšákov, ktorých sme vláčili každý deň do školy – môj zelený zajačik s dvoja prednými nožičkami a Ivin ružovo-biely zajačik. Vyrobili sme im obojky z gumičiek a Céčok (@1ivanushka1 céčok!!!)- Iva mala § a ja zatváracie O - a papierikov na ktorých mali napísané meno. Boli to Chicority.

V celku to bol zaujímavý rok. Stali sme sa najlepšími kamarátkami.



Pred piatimi rokmi...


Štvrtý ročník sme spolu nesedeli, pretože bola Iva chorá a neboli dve voľné miesta vedľa seba.

Aj naďalej sme boli najlepšími kamarátkami. Ale...

Bol to posledný ročník. Posledný rok spolu. Pokope celá pôvodná Béčka. Museli sme sa rozhodnúť – buď si vyberieme variantu A, triedu s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov, alebo variantu B, triedu bez zamerania. Vybrala som si variantu A, Iva B.

Vtedy sa to porušilo. Naša membrána priateľstva sa prelomila.



Pred štyrmi rokmi...


...



Pred troma rokmi...


V jednom obchodnom centre.
„Jé, čau Maťa! Vieš čo mám? Tie botasky s koliečkami!“
„Ahoj! To fakt? Aj ja chcem! To kde?“
„U Číňanov. Za 500. Však sme ich tu v meste kúpili.“
„Super!“
„Kúpiš si ich?“
„Neviem. Asi. Možno.“
„Tak ak hej, tak pôjdeme von?“
„Áno! Prídem pre teba?“
„No, ti napíšem sms-ku.“
„Okej. Inak mam rybičky...“

Tie botasky boli ako lepidlo. Spojili nás znovu do kopy. Znovu sme boli kamarátky. Najlepšie.



Pred dvoma rokmi...


Emócie.

Bol to zvláštny rok. Plný sklamania a smútku... A potvrdil, že všetko zlé je na niečo dobré. Nebudem ho príliš rozoberať, len jednou vetou: To, čo sa dialo, bolo vlastne akousi skúškou priateľstva, vernosti.

A prešli sme. S vyznamenaním.




Pred rokom...


Stále sme boli spolu. Stále sme boli vonku – spolu.

Prázdniny sme prežili spolu. Prázdniny! Minuloročné!

Ako sme chceli ísť bežať a skončilo to tak, že sme o desiatej išli od teba a potom sme prebehli desať metrov a konec. Ako sme fotili tie trápne fotky. Ako sme boli závislé na Pet Society (to fakt nechápem). Ako sme si kúpili skateboard a boli na ňom trikrát vonku. Ako sme sa hrali našu hru. Ako sme si plánovali budúcnosť.



Teraz...


Od minulého roka sa toľko zmenilo! Sme ako... jedna kniha. Hovoríme to isté. Konáme, konali sme a budeme konať rovnako.

Nevieme prečo je to tak... Prečo sme ako jeden človek, jedna myseľ.



Ivua! Ty knedľa moja!

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu