Keď som mala 19 rokov, odišla som na päť rokov do iného mesta, čo dodnes považujem za jedno z mojich najmúdrejších rozhodnutí v živote (plus tú dvaapolmetrovú poličku nad posteľou). Zvykla som si tam na mestský spôsob života, hoci ako pravú "sedláčku" ma to vždy ťahalo niekde, kde je viac zelene. Čiže doooosť často ste ma mohli nájsť v parku alebo s očami prilepenými na rieke (áno, rieky sú moja Achillova päta). Preto som sa obávala návratu domov, aj keď som mala začať pracovať v meste. Prvé dva roky som dosť intenzívne premýšľala nad presťahovaním. Nejako k tomu nedošlo. Ďalšie dva boli pracovne tak náročné, že som túto tému odsunula na perifériu. A teraz... Asi naozaj starnem. Ale napriek všetkým výhodám mesta, žiť tam nechcem.
Dnes dávali v televízii dokument o Číne. Zamerali sa na rôzne časti Číny a ako odlišne sa tam ľudia živia. Jedni na ryžových poliach, druhí extrahovaním soli z morskej vody atď. Týpek z prvej skupiny povedal, že má pred zberom obrovský strach, ale aj radosť. Prekvapilo ma, že mu rozumiem. Nielen jeho slovám, ale tomu úsmevu, ktorý ich sprevádzal. Nemám to šťastie poznať úplne pocit zadosťučinenia v takom rozsahu, ale viem, aká radosť a hlavne spokojnosť ma ovládne, keď zatvoríme poslednú fľaštičku džemu alebo kompótu. Áno, znie to krásne sedliacky a nehanbím sa za to.
Mám veľmi rada jeden televízny kanál, kde varia a pečú. Zapnite ho a zbavíte sa ma min. na polovicu dňa. No a tam často varia takí postarší Francúzi alebo Angličania, ktorí sa tvária, ako keby mali modrú krv a na raňajky papali kaviár. Najlepšie na tom je, že veľakrát ochkajú a achkajú nad takými jedlami, ktoré máme, v menších obmenách, aj my doma a berieme ich ako samozrejmosť. Namažú si chlieb maslom, posypú ho pokrájanou cibuľovou vňaťou, nakrájajú k tomu paradajku, papriku, uhorku a tvária sa tak, že by som tam dala značku 18+. Ani nehovorím, keď sa im pod ruky dostane niečo čerstvé zo záhrady a nie z obchodu. Včera mal jeden kuchárik blízko k infarktu od obyčajného domáceho džemu a asi 10 min. sa rozplýval nad tým, že je v prírode a sám oberá maliny. Ani sa mi písať nechce, že divákov učil, že sa musia pri oberaní dívať zdola, lebo zhora ich nie je vidieť. Panenka. O obyčajnej cibuli by mohol napísať traktát. Mám pocit, ako keby západ objavoval čaro primitívnosti (v tom najlepšom slova zmysle) a vracajú sa k svojim koreňom. My, biedna Slovač na dedine, by sme sa v mnohých veciach mohli zastaviť, lebo sme práve tam, kde oni chcú byť.
Ten traktát som už takmer napísala ja a ešte stále nemáte ani zdání, kam som sa to chcela dostať, že? Toto svoje takmer dvojmesačné učiteľské dovolenkovanie som strávila temer celé doma na dedine. Nemala som v pláne žiadnu zahraničnú dovolenku (Otázka "A kde si bola na dovolenke?" je hneď v závese za "A frajera už máš?" v zozname najiritujúcejších otázok), len pár návštev a nejaké túry. Okrem jednej trojdňovej "dovolenky" pri vode (kde mi bola zima) a 2 svadieb padlo VŠETKO. Dokonca z ničoho nič sa objavila aj možnosť ísť do Indonézie, kde nakoniec ide len brat. Padla cesta tam, tam, hentam, i túra tam, dokonca aj náhradný výlet len tam. Namiesto toho som upratovala náš dom, babkin dvestoročný dom, 2 týždne dávala pozor na krstného dom a jeho zvieraciu ríšu, vyplievala burinu na záhrade, zavárala a varila. Sused mi v piatok povedal, že som musela byť v predchádzajúcom živote profesionálny zavárač. Varila som lečo, pretlak, kečup, zavárali sme uhorky, maliny, hrušky, broskyne, robili džemy z višní, marhúľ, ríbezlí. O tom, koľkokrát som obaľovala a vyprážala cukety (nie vo fritéze), pomlčím. Na slovo "uhorka" som už takmer alergická. A áno, znie to ako nekonečné sťažovanie, až na to, že som si pri tom oddýchla a nemenila by som to ani za tri Indonézie. Pre toto si myslím, že starnem. Voilá, sme na mieste .
Mám rada tento hektický a zároveň pokojný život na dedine. Kde máte rešpekt pred každým kohútom (lebo sú to svine), kde viete, že upratovať musíte so zatvorenými ústami, kde je najväčšia koncentrácia handier na meter štvorcový, kde vedier musíte mať minimálne tri, kde sa nesmiete báť pavúkov (akože sa nesmiete báť zabíjať pavúky), kde príchod poštárky je udalosť, kde by Monk neprežil, kde "multitasking" nie je výhodou, ale nutnosťou, kde vždy chýba drvená rasca, kde sa je viac hliny ako jahôd, kde SIS-ku nahrádza babka oproti, kde sa záhadne strácajú malé lyžičky, kde absencia čistiaceho prostriedku znamená apokalypsu, kde domáca sa pije s bolestivým výrazom (ale piť sa predsa musí)... A potom si raz nájdete čas vyhodiť šunky na dve hodinky na slnko, s čítačkou a pohárom studenej vody. Alebo si večer úplne vyčerpane ľahnete do postele a pomyslíte si, koľko ste toho za ten deň stihli.
Milovala som dedinu, keď som bola dieťa. Takmer som na ňu zanevrela, keď som bola študentkou. A ako ženská blížiaca sa k tridsiatke sa zamilovávam druhýkrát. Menej vášnivo, ale oveľa hlbšie. Vidím drobnosti a každodennosti. Všímam si, čo ma mama a babka za tie roky naučili, ako ma vychovali, ako sa zdokonaľujem, ako začína môj názor naberať na váhe, ako pristupujem k ľuďom a ako oni pristupujú ku mne, ako si cením prácu, nielen svoju. Neviem to celkom vysvetliť, ale všetko toto dáva u mňa zmysel len v spojení s dedinou.
Úvaha
Komentuj
9 komentov k blogu
2
@pubertslatinocelny nie, nie, to, že nesmieme mať strach zo zabíjania pavúkov neznamená, že máme podporovať ich rast. (Musíš mi tak pripomínať absenciu úvodzoviek? )
3
Ja reku ci to nie je taky cyklus - mnozite pavuky, aby ste z nich mohli nemat strach.
Neslo mi o uvodzovky, podla mna keby si sunky dala do uvodzoviek, to by bolo take lacne a neprirodzene. Ked nemas strach zabit pavuka, nemala by si mat ani strach napisat sunky bez uvodzoviek.
Btw, nie je to nahodou tak, ze odvaha zabit pavuka prameni zo strachu zo ziveho pavuka? U mna to totiz tak je - pavuka sa odvazim zabit hocikedy, ale je to zo strachu, ze by ma otravoval, kym je zivy. Pred casom som sa snazil toto zmenit na odvahu presunut pavuka bez toho, aby som mu ublizil, a to chce ovela vacsiu odvahu ako zabit ho. Vacsia je uz len nechat ho dnu a nijak nezasiahnut.
Neslo mi o uvodzovky, podla mna keby si sunky dala do uvodzoviek, to by bolo take lacne a neprirodzene. Ked nemas strach zabit pavuka, nemala by si mat ani strach napisat sunky bez uvodzoviek.
Btw, nie je to nahodou tak, ze odvaha zabit pavuka prameni zo strachu zo ziveho pavuka? U mna to totiz tak je - pavuka sa odvazim zabit hocikedy, ale je to zo strachu, ze by ma otravoval, kym je zivy. Pred casom som sa snazil toto zmenit na odvahu presunut pavuka bez toho, aby som mu ublizil, a to chce ovela vacsiu odvahu ako zabit ho. Vacsia je uz len nechat ho dnu a nijak nezasiahnut.
4
@pubertslatinocelny určite je to tak. Nezabíjala by som ich, keby som k nim mala vrúcny vzťah, aj keby som vedela, že v dome nemajú čo robiť. To je ako zabiť zajačikov len preto, lebo sú v každom rohu. Pavúky sú fuj. Čiže si za to môžu sami.
A ja som už nechala pár pavúkov v dome a nezasiahla som, ale nepamätám si, žeby som niektorého len milostivo vyprevadila, takže u mňa tá druhá možnosť vyžaduje väčšiu odvahu.
A ja som už nechala pár pavúkov v dome a nezasiahla som, ale nepamätám si, žeby som niektorého len milostivo vyprevadila, takže u mňa tá druhá možnosť vyžaduje väčšiu odvahu.
5
kohuti sú svine a jablká sú čerešnička na torte.... né, ale aj ja mám také niečo ako potrebu vrátiť sa k manuálnym činnostiam... domáce práce okolo domu som vždy považoval za absurdnú úchylku a stále na tom trvám...avšak učím sa aj ja nachádzať tieto zvláštne pudy dosiahnuť uspokojenie po hodinovom zaváraní niečoho čo si kúpiš v obchode za pol minuty...
6
@pravnik ver ci nie ale prave si spravil jednu zo zivotnych chyb.. porovnat "co si co zavaras hodinu" vs "kupis v obchode"
pominuc to ze zlozenie je diametralne odlisne, pripadne cena (ne)hodna... je to aj o tom, ze to doma robene ma v sebe kus tvojho casu, prace, srdca, potu, namahy.. a teda je to "najlepsie" ...
pominuc to ze zlozenie je diametralne odlisne, pripadne cena (ne)hodna... je to aj o tom, ze to doma robene ma v sebe kus tvojho casu, prace, srdca, potu, namahy.. a teda je to "najlepsie" ...
7
@johnysheek je to lepšie....lenže predpokladám, že tá "chyba" nie je životná, ale úpne bezvýznamná, lebo ani vodu už nepijeme z horskej studničky, ani vzduch nedýchame z prostriedku lesa, ani 95 % ostatnej potravy nepríjmame z domácich surovín... takže to podľa mňa žiadna životná chyba nie je... Keď to niekoho baví, nech to robí a možno mu aj závidím... no momentálne je to pre mňa čistá strata času... je to o prioritách... o tom čo chceš v živote "dokázať"
8
Mám strašne rád takéto blogy s priam lapateľnou atmosférou, akoby som s tebou v tej dedine bol... a možno som aj bol.
Napíš svoj komentár
Len mám jednu otázku. Keď píšeš "nájdete čas vyhodiť šunky na dve hodinky na slnko", to nejako súvisí s tou absenciou strachu z pavukov? Akoze sunky das na slnko, tak muchy nakladu vajicka, rozmnozia sa a v dosledku toho maju tie pavuky (ktorych sa nebojite) viac potravy?