Kocúr v čižmách smeruje na východ

Nemôžem to hodiť ani na štátnice, ani na rodinu, ani na spolubývajúce. Ťahá sa to za mnou ako smrad už niekoľko mesiacov. Nehovorím to nikomu, len sama sebe. Už by som mala dostať diplom z psychológie. Odkedy som si uvedomila, že je to môj posledný rok na vysokej škole, "vyšilujem". Odkedy sa mi ozvali z tej odbornej školy, "vyšilujem". Odkedy viem, že mi bude nesmierne chýbať, "vyšilujem".

... lebo mám pocit, že po škole si obujem kocúrove míľové čižmy a urobím krok. Lenže smerom dozadu. A je to frustrujúce. Tu v NR som mala pocit, že som trocha dospela, našla sa, spoznala seba a hlavne - iní spoznali mňa. Tu som nebola tá "sesternica Roliho a Tomiho", ale tá "Nika, čo má rada divnú hudbu, pivo a perverzné vtipy". Nič svetoborné, ale aspoň v tom opise neboli iné osoby. A teraz sa vrátim domov, budem bývať s našimi a po 5 rokoch sa už aj kontakty s ľuďmi, ktorých som tam nechala, oslabili. Mám pocit, že budem sama a ešte k tomu aj sekírovaná babkou a mamou, že nejem, prečo nejem, mala by som viac jesť a mám sa ísť navečerať.

Zrazu mi to príde zbytočné tu písať. Ja len nejak neverím, že to bude lepšie. Asi by som sa mala ísť najesť...

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu