V piatok ráno šéfkuchár Juríček ako zvyčajne rozdeľoval zamestnancom a študentom robotu v kuchyni:
„Samuel a Juraj, vy dvaja choďte pripravovať mäso. Kristián pôjde s dievčatami variť polievku...moment“ Juríčkovi zazvonil mobil: „Áno Miro?...Hneď teraz?...Ale ja ich potrebujem v kuchyni...Si si istý?...No dobre, ty si tu šéf...“ Keď zložil telefón, tak sa otočil ku Samovi a Krisovi: „Samuel a Kristián, pán Blaško vás volá do svojej kancelárie. Chce s vami naliehavo hovoriť. Prezlečte sa a zoberte si všetky veci. Dnes sa už do kuchyne nevrátite.“ Samo s Krisom poslúchli pokyny šéfkuchára.
„Čo môže Blaško tak naliehavo od nás chcieť?“ vŕtalo hlavou Krisovi, keď kráčali na štvrté poschodie. „Určite to súvisí s tým, čo sme mu včera pred spaním v kancelárii povedali.“
„Ja neviem, Kris. Zdá sa mi to byť akési čudné,“ pochyboval Samo. „Ani neviem, či môžem Blaškovi veriť alebo nie. Mám z neho zmiešané dojmy. Neviem, či vedel o tom, že Juríček kradne mäso alebo nie. Možno sú spolupáchatelia a navzájom sa kryjú.“ Keď vyšli pred dvere inžinierovej kancelárie na konci chodby na štvrtom poschodí, Kris zaklopal. Otvorila im profesorka Kučerová:
„Dobré ráno chalani, poďte ďalej.“ V miestnosti sedel za stolom inžinier Blaško, vedľa neho sedel pán v čiernom saku, ktorý vyzeral ako podnikateľ. V rohu sedel profesor Ábelovič a vedľa neho si sadla profesorka Kučerová. Svetlo prichádzajúce z lampy na strope pôsobilo nezvyčajným dojmom. Nakoľko Blaško v kancelárii nemal okno, tak neustále musel mať rozsvietenú lampu.
„Posaďte sa,“ podal pán Blaško spoza stola ruku Samovi a Krisovi. Neznámy muž vedľa Blaška sa postavil:
„Dobrý deň chalani, ja som inžinier Radovan Vrbovský, konateľ spoločnosti Angelbird a. s., ktorej predsedá pán Blaško. Okrem toho vediem počítačovú firmu Newtimescomp. Pán Blaško mi rozprával o vašich danostiach v súvislosti s prácou s počítačmi. Vaše videá na www.teenpcmajstri.sk sú naozaj inšpiratívne. Ponúkam vám možnosť spolupracovať s nami podľa dohody, budete dostávať podiel zo zisku.“
„A čo presne by sme mohli pre vás urobiť?“ vyzvedal sa Samo.
„Chcel by som, aby ste pomáhali vytvárať a aktualizovať našu webovú stránku. Vytvárajte prezentácie, inštruktážne videá, zháňajte z webu informácie, potom môžete aj komunikovať s inými klientmi,...prepáčte.“ Inžinier Vrbovský zdvihol mobil: „Prosím, ...áno práve s tými chalanmi komunikujem...Počkajte chvíľu, dám im kontakty na vás a potom sa s nimi dohodnete vy...Dovidenia,“ zložil.
„Bol to môj nápad a pán Vrbovský s tým súhlasil,“ doplnil kolegu inžinier Blaško. „Prečo by ste sa mali trápiť otrockou prácou v kuchyni, keď ste to ani nechceli. Včera si Samo hovoril, že ťa otec donútil ísť študovať za kuchára. Nevidím dôvod, prečo by ste mali robiť to, čo sami ani veľmi nechcete. Vy ste nesmierne talentovaní v práci s počítačmi. Z tohto dôvodu by bola škoda, keby ste skončili ako obyčajní kuchári. Treba si ísť za svojím, čo v živote chcete a uplatniť sa v tej oblasti. To je najrýchlejšia cesta k naplneniu cieľa.“
„Presne tak,“ súhlasil inžinier Vrbovský. „Po dohode s pánom Blaškom vám umožníme odteraz namiesto praxe v tomto hoteli pracovať v mojej počítačovej firme. Potrebujeme práve takých šikovných ľudí, ako ste vy dvaja.“
„To by som bral,“ usmial sa Kris.
„Moment,“ prerušil ich profesor Ábelovič. „Vy chcete, aby namiesto povinnej praxe spolupracovali s vami? To je proti školskému poriadku.“
„Pán profesor, hľadajme najefektívnejšie riešenie,“ obhajoval sa Blaško. „Nebuďme konzervatívni a umožnime mladým ľuďom rozvíjať sa tak, ako je pre nich najlepšie aj o tom je pedagogika, nie? Takáto vzájomná spolupráca prinesie nielen väčší rozvoj osobnosti, ale aj oveľa vyšší zisk.“
„Ale zákon je zákon,“ skočila do reči profesorka Kučerová.
„Byrokracia. Tak napíšeme potvrdenie, že chalani praxovali celé dva týždne, ako je stanovené vo vašich školských predpisoch, aby bol riaditeľ spokojný,“ mykol plecami Blaško. Samo bol prekvapený Blaškovým zmýšľaním:
„Pán Blaško, ale to je vedomý podvod,...“
„...nič nezvyčajné v dnešnej dobe Samo,“ ľahostajne odvetil majiteľ hotela. „Myslím si, že pre vás bude toto riešenie najvýhodnejšie, snažíme sa vám takto pomôcť.“
„Áno,“ potvrdil inžinier Vrbovský. „V konečnom dôsledku takéto riešenie prinesie mnohonásobne vyšší profit našej spoločnosti. Potom sa môžeme dohodnúť na bližšej spolupráci s vašou školou.“
„Naskytnú sa nám aj iné možnosti vzájomnej spolupráce s vašou školou, ako len poskytovať možnosť praxe pre študentov v mojom hoteli,“ napadlo Blaškovi. „Zatiaľ tu mám pre vás niečo na motiváciu,“ vytiahol z peňaženky dve zelené bankovky. Jednu sto eurovú bankovku dal Ábelovičovi a druhú Kučerovej. „To je užitočná prémia pre tých, čo žijú z platov učiteľa strednej školy.“
„No dobre,“ odsúhlasil napokon Ábelovič. „Kris, Samo, vaša povinná prax v kuchyni skončila o týždeň skôr, vystavíme vám potvrdenie, akoby ste praxovali celé dva týždne.“
„Keď myslíte, že je to najlepšie, pán profesor,“ upozornil Samo. „...Mne takáto ponuka vyhovuje.“ Inžinier Vrbovský natočil k Samovi a Krisovi notebook, ktorý mali s Blaškom na stole.
„Toto je naša stránka,“ ukázal im webovú stránku ich spoločnosti Newtimescomp. „Dám vám aj kontakty na admina a ostatných kolegov, ktorí spravujú stránku a oni vám povedia, čo presne by ste mohli urobiť.“ Napísal im na malý kúsok papiera mailové adresy pracovníkov, ktorí spravujú stránku.
„Ďakujeme,“ poďakoval sa Kris. „Kedy máme začať?“
„Najlepšie hneď,“ odporučil pán Vrbovský. „Môžete im napísať hneď, ako sa teraz vrátite na izbu, oni sú na gmaili stále.“
„Tak teda ideme,“ rozhodol Samo. „Pán Blaško, mám jednu otázku od veci. Prečo nemáte v kancelárii okno? Takto musíte neustále vo dne i v noci svietiť lampou a zbytočne míňať elektrinu.“
„Ja som sa na to tiež pýtala, keď som tu bola prvýkrát,“ prehovorila profesorka Kučerová.
„Áno, na to sa ma pýta skoro každý, kto príde do mojej pracovne,“ spokojne odvetil Blaško. „Odpoveď je podľa mňa celkom jednoduchá. Keby som mal okno, často by som sa cezeň pozeral von. Zbytočne by ma to rozptyľovalo. Takto venujem všetko úsilie vo dne i v noci svojej práci. To je základným kritériom úspechu v dnešnej dobe. Tak sa buduje spoločenská prestíž a reputácia.“
„Vo dne i v noci sa venujete práci? To znamená, že nespíte?“ čudoval sa Kris.
„To je dosť hlúpa otázka. Spánok nie je pre mňa dôležitý. Ak je treba spím, ak nie, nie,“ zaznela nezvyčajná odpoveď z úst majiteľa hotela.
„Tak ideme na to, dovidenia,“ rozlúčil sa Samo s prítomnými osobami v kancelárii a spolu s Krisom sa vrátili na svoju izbu.
„Je to síce výborné, že nám Blaško ponúkol možnosť takto si privyrobiť, ale nie je to fér voči ostatným,“ tvrdil Kris, keď si zapínal svoj notebook.
„To teda nie je, ale mňa trápi aj čosi iné,“ zamyslel sa Samo. „Robí síce dobrú vec pre nás, ale je to proti zákonom. Vôbec mu nevadí, že vo veľkej miere porušuje pravidlá. Je ochotný vystaviť falošné potvrdenie a klamať pred školou, že sme praxovali rovnako ako ostatní. Ak mu nevadí takto podvádzať v našom prípade, tak sa môžeme obávať toho, že mu nevadí porušovať zákon aj v iných, možno horších záležitostiach.“
„Hm, v tom máš možno pravdu,“ hútal Kris. „Ak sa riadi iba peniazmi, tak možno je pre peniaze ochotný urobiť čokoľvek. Čo ak podpláca aj niekoho iného?“
„Ten Blaško je celý divný, aj ten jeho hotel. Vôbec neviem, čo si mám o ňom myslieť. Môžeme mu veriť, alebo nie?“ pýtal sa Samo. „Aj to jeho zdôvodnenie, prečo nemá v kancelárii okno je pritiahnuté za vlasy.“
„A ako to vyrieši s tým zlodejom mäsa? Potrestá Juríčka?“ rozhorčoval sa Kris. „Ráno to v kuchyni vôbec tak nevypadalo.“
„Nie som si istý, či ho to trápi,“ zamračil sa Samo. „Sú dlhoroční priatelia, možno mu je to jedno, alebo si dokonca nejako pomáhajú, vôbec netuším.“
„Samo, ja si myslím, že kľúč k tejto záhade bude v tej jaskyni, kam Juríček pred včerom v noci išiel s mäsom. Asi by sme sa tam mali ísť dôkladnejšie pozrieť.“
„Dobre, poďme po obede, keď ešte bude svetlo,“ navrhol Samo. „Ja som si zobral aj baterku z domu, zíde sa nám.“
„No pozri,“ natočil Kris notebook k Samovi. „Tu je tá stránka spoločnosti Newtimescomp. Otvorím hneď aj gmail a napíšeme tým ľuďom, na ktorých nám dal Vrbovský kontakty.“
„Tu je inštruktážne video, pusti ho,“ klikol Samo na jeden súbor na stránke. „To by sa dalo spraviť oveľa lepšie a názornejšie, navrhnem to tomu adminovi stránky.“
„Ja by som aj trošku zmenil vzhľad stránky, urobil by to pozadie bledomodré, nie oranžové,“ vymýšľal Kris. O chvíľu im odpísal administrátor stránky, kde im zadal inštrukcie.
„Píše, že sa môžeme pokúsiť nahrať kvalitnejšie inštruktážne video,“ čítal Kris z mailu. „Ponúka nám zaň sto eur. Fíha sto eur za desaťminútové video. To bude maličkosť. Videá nahrávame od dvanástich rokov.“ Kris vyhľadal na webe zoznam všetkých značiek počítačov, ktoré tvoria portfólio firmy Newtimescomp a spoločne so Samom pripravili o tom prezentáciu. Ihneď ju mailom poslali administrátorovi stránky spoločnosti, ktorý ju ohodnotil pozitívne. O niekoľko minút ju už Samo s Krisom našli na stránke a admin ich hneď poprosil, aby spravili to inštruktážne video. Samo ho nahral behom piatich minút.
„Skvelé Samo,“ uznal Kris. „Je to dostatočne názorné.“
„Dik,“ potešil sa Samo. Pomyslel si, že Kris by pravdepodobne také kvalitné nevedel nahrať. Možno je toto možnosť ukázať, že je rovnako inteligentný a talentovaný ako Kris. Doteraz mal Kris vždy o niečo lepšie známky ako Samo, aj viac diplomov získal v živote, tak by sa teraz mohol viac realizovať vo firme Newtimescomp. Samo zo svojho mailu odoslal adminovi stránky svoje video a ten ho o krátku chvíľu pripojil na stránku. Hneď po obede sa obaja vybrali preskúmať tajomstvo malej jaskyne v lese, kam v stredu Juríček doniesol ukradnuté mäso z kuchyne. Za denného svetla sa im išlo omnoho lepšie.
„Tak, tu to je,“ povedal Samo, keď sa s Krisom zastavili pred jaskyňou. „Vojdime dnu.“ Kráčali strmo dole úzkym chodníkom. Samo pred sebou svietil baterkou.
„Vyzerá to, že tu nič nie je. Nikto sem asi nechodieva,“ konštatoval Kris.
„Jasne sme v stredu večer videli Juríčka vôjsť dnu s igelitkou, tak minimálne on sem chodieva,“ vyviedol ho z omylu Samo. „Práve to, že sem nikto nechodieva, je perfektným dôvodom na to, aby tu mohol tajne niečo schovávať. Len poďme ešte hlbšie.“
„Už kráčame skoro pol hodinu a nič sme nenašli,“ krútil hlavou Kris. „Tu sa chodník dokonca zužuje a začína sa to šmýkať. Radšej sa vráťme.“
„Ale neboj sa a poď,“ nabádal svojho kamoša Samo. „Musí tu byť tajná skrýša. Asi bude až na konci jaskyne.“
„Aaa!“ zvolal Kris, keď sa pošmykol. Samo ho na zachytil za ruku stotinu sekundy pred tým, ako stihol spadnúť dole. „Tu je to už nebezpečné, mohli by sme sa obaja zošmyknúť dole.“
„Nie, chcem tú záhadu rozlúštiť,“ trval na svojom návrhu Samo. „Neboj sa stále všetkého. Kráčajme pomaly a opatrne, budem svietiť pod nohy.“
„No dobre,“ nechal sa obmäkčiť Kris. Po asi pol hodine došli dole na dno jaskyne. Tam našli drevené dvere.
„Sú zamknuté,“ povedal Samo, keď stlačil kľučku. „Otvárajú sa smerom k nám. Niečo skúsim.“ Vytiahol si z vrecka zatvárací nožík. Vytiahol z neho nožík s najširšou čepeľou a s ním sa pokúšal vypáčiť zámok. Úpenlivá snaha priniesla po chvíli svoje ovocie a Samovi sa podarilo dvere násilne otvoriť. Krisovi a Samovi sa vnútri naskytol nečakaný pohľad. Nachádzali sa v malej miestnosti, kde pri dverách boli chladničky a mraziace boxy.
„To je neuveriteľné,“ žasol Kris. „Mraziace boxy by som v jaskyni nikdy nečakal. Radšej zmiznime, aby nás tu ten tučný zlodej mäsa náhodou neprichytil.“
„Počkaj ešte,“ zahriakol ho Samo. „Keď už sme tu, tak to preskúmame.“ Otvoril prvý mraziaci box a našiel tam veľké kusy mäsa. Malo tmavú farbu ako hovädzie, ale nebol si celkom istý. Prezrel aj ostatné ... hydina ... ryby ... Pohľad do posledného boxu ich vystrašil. Bol plný vnútorností, čriev, sŕdc a dokonca aj mozočkov.
„Fuj, to je nechutné...“ zhrozil sa Samo.
„Zatvor to.“
„Zaujímalo by ma, z čoho sú tie vnútornosti...,“ zamračil sa Samo.
„Hádam si nemyslíš, že...“
„Netuším, ale dúfam, že to nie,“ zamietol Samo Krisovu predstavu. „Určite to nie sú ľudské vnútornosti. Asi budú bravčové, prasatá majú podobnú stavbu orgánov, ako ľudia.“
„Teraz sa už ale vráťme hore,“ trval na svojom Kris. „Dúfam, že nezistí, že sme tu boli my dvaja.“
„Pozri sa ešte tam,“ ukázal Samo do rohu. „Vyzerá to, ako ďalšia chodba, ktorá vedie ešte hlbšie pod zem.“ Keď zasvietil dnu baterkou, uvideli, že táto chodba prudko klesá dole.
„Tak tam už naozaj nejdem,“ prehlásil Kris.
„To ani ja, stačí mi, čo som videl v týchto mraziacich boxoch. Vráťme sa späť.“ Opatrne stúpali po chodbe hore smerom k východu z jaskyne a pridržiavali sa pritom steny. Rozhodli sa, že dnešné dobrodružstvo si zatiaľ nechajú pre seba a o záhadnom objave v jaskyni nikomu nepovedali.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár