„Málokedy sme sa my dvaja rozprávali,“ riekla Alena. „S tebou sa však veľmi dobre rozpráva.“ Sama slová jeho spolužiačky prekvapili:
„Ako to myslíš? S inými sa akože rozprávať nedá?“
„Jasne že dá, ale, ty si taký iný ako ostatní chalani, neviem to pomenovať. Taký nejaký pohodový dobrý chalan.“
„V triede je veľa lepších aj šikovnejších ako som ja, Ala, to nepreháňaj.“ Samo videl, že Alena hlboko uvažuje, až napokon pokrútila hlavou:
„Nie som si tým taká istá. Ty neklameš, ale hovoríš pravdu.“
„Musím ťa vyviesť z omylu,“ prerušil ju Samo. „Dnes na písomke sme s Krisom navzájom od seba odpísali všetky odpovede, ale Kučerová nás neprichytila.“
„Na písomke podvádza každý okrem Miša, ale to je niečo iné. Nehovorím teraz o písomkách. Ja som si všimla, že ty hovoríš ľuďom pravdu do očí, na rovinu povieš, čo si o druhých a ich správaní myslíš. To robí málokto.“ Samo sa nad Aleninými slovami podrobne zamyslel a spomalil krok. Toto mu ešte nikdy nikto z triedy nepovedal.
„Povedz mi príklad, čo presne myslíš.“
„Napríklad dnes cez prestávku si rozprával, ako je nesprávne fajčiť.“
„Mám na to svoje dôvody, Kris o nich vie,...počkaj,...,kto zase otravuje?“ vybral si z vrecka nohavíc mobil. „To volá Kris...Áno?.....To vážne?! .....Kde ti zmizla?!....Koľko si v nej mal?.... A kde si teraz?... Tam si ju nezabudol?....Čo hovorili Luboš s Marekom?....Tak ju hľadaj všade a spomeň si, kde si ju mohol nechať!“
„Stalo sa niečo?“ znepokojovala sa Alena.
„Kris volá, že stratil peňaženku, v ktorej mal sedemdesiat eur.“
„To sa ako mohlo stať? Kde ju stratil?“
„Čo ja viem? Pred poslednou hodinou sme boli v bufete a kupoval si colu, vtedy tú peňaženku mal. Potom si ju dal do predného vrecka nohavíc. Tam si aj ja vždy dávam peňaženku, lebo je to bezpečnejšie. Je určite nemožné ukradnúť peňaženku z predného vrecka, to by si každý všimol.“ „Nezabudol ju niekde?“ rozmýšľala Alena.
„Určite nie, on ju nevyťahuje.“
„Nemohli mu ju ukradnúť. Kto by bol toho schopný? Feťák Kráľovič v škole nebol, on nemohol.“
„Ja si viem predstaviť viacerých, že by kradli, ale to by si Kris, predsa, určite musel všimnúť, keby mu z predného vrecka ukradli.“
„Tak si ju niekde nepoložil alebo čo?“ uvažovala Alena.
„Rozmýšľam, Kris išiel kamarátovi pomôcť s prezentáciou, lebo mu sľúbil za pomoc dvadsať eur. Aj mu pomohol a kamoš mu tú dvacku dal, a tam Kris zistil, že nemá peňaženku. Hľadal ju u neho, potom utekal späť na intrák, vbehol do skrine, ale v rifliach ju nemal, ani nikde na izbe ju nenašiel, a potom mi zavolal.“
„Spolubývajúci mu ju nevzali?“
„Nemohli, on si ju určite dal do nohavíc, vždy to tak robí, nenecháva ju v rifliach v izbe, on nie je blbý. Navyše, Luboš by určite nekradol, on je rozumný a Marek ten má otca multimilionára, ten má peňazí koľko chce, on nemusí kradnúť.“
„Aký Marek?“ „Richtárovič, však vieš, ten rozmaznaný debil a závislák, čo študuje za čašníka.“
„Jáj, jasne viem. A nemohla Krisovi peňaženka napríklad vypadnúť, alebo nemohol ju predsa len zabudnúť v rifliach na izbe?“ Samo zastavil a chvíľu rozmýšľal a snažil sa spomenúť si na každý detail, keď Krisovi zatelefonoval Matúš, aby išli von a oni sa na izbe prezliekali.
„Myslím si, že si ju určite dal do nohavíc, keď sa prezliekol. Vždy to tak robí. Potom sme si obaja odložili rifle do skrine a išli sme za Matúšom.“
„A v izbe ostal len Luboš s Marekom? Nikto iný tam neprišiel?“ rozmýšľala Alena.
„Kris spomínal, že Marek mu povedal, že na pol hodinu prišli na návštevu dvaja chalani zo susednej izby, lebo potrebovali od Mareka pomoc.“
„Kto to bol?“
„Ten koktavý, spomalený Miro a ten gay Anton, čo študujú za čašníkov,“ pohŕdavo mávol rukou Samo.
„Tak, žeby to boli oni?“ čudovala sa Alena.
„Neviem, to by zase Marek s Lubošom museli vidieť.“ Samo sa zamyslel: „Takto sa to nedá vyriešiť, musíme to vypátrať spolu s Krisom. Čo si mi to hovorila predtým, ako mi Kris zavolal?“
„Aha, áno,“ spomenula si Alena. „Mne sa páči Samo, že ty vieš povedať ľuďom pravdu rovno do očí, to robí málokto.“ Ako tak prechádzali okolo pizzérie Delicatessimo, Alena sa zastavila: „Tu veľmi rada chodievam. Je tam útulne a robia tam dobrú pizzu za prijateľnú cenu.“
„To je pravda,“ súhlasil Samo. „My sme tam viackrát boli s Matúšom a Krisom.“
„Ale dala by som si takú hawai,“ dostávala Alena chuť.
„Veru, dnes na intráku máme na večeru vyprážaný karfiol so zemiakmi, pizza by bola oveľa lepšia. Máš čas? Môžem ťa pozvať.“
„Ďakujem pekne, to je od teba veľmi milé,“ potešila sa Alena. Pizzeria Delicatessimo bola útulné a luxusné miesto na večeru. Steny v nej boli zdobené rôznymi obrazmi, stoly i stoličky boli drevené s vyrezávanými ornamentmi. „Sadnime si sem, tu je stôl pre dvoch, budeme tu mať pokoj,“ vybrala Alena stôl v rohu miestnosti. „Ako som hovorila vonku, všimla som si, že málokto má odvahu povedať do očí pravdu, Samo. Ty sa nestaráš o to, čo si o tebe druhí myslia, ale robíš a hovoríš, čo chceš, čo si myslíš, že je správne. My všetci vieme napríklad to, že nie je správne fajčiť, mňa to tiež trápi, ale fajčím už, tuším, od dvanástich a nedokázala by som sa toho zbaviť. Tvárime sa, že je to dobré, hoci vieme, že nie je, presviedčame o tom skôr sami seba, nie niekoho druhého. Ale mne sa zdá, že ty si pevný vo svojich postojoch a presvedčeniach, Samo.“
„Dobrý večer, môžeme poprosiť jedálny lístok?“ všimol si Samo okoloidúceho čašníka.
„Dobrý večer, nech sa vám páči,“ podišiel k nim čašník s dvoma jedálnymi lístkami.
„Ala, mnohí ľudia hovoria, čo si myslia, ani Kris skoro nikdy neklame.“
„Nezvykne klamať, ale to je trošku iné. Kris väčšinou mlčí, keď sa mu niečo nepáči a až keď ty povieš, že s niečím nesúhlasíš, tak sa pridá na tvoju stranu aj on. Krisovi robí problém povedať nie do očí niekomu druhému.“
„Možno je to strach,“ súhlasil Samo. „On sa bojí riskovať, on sa bojí piť alkohol, bál sa preplávať senecké jazero pred rokom v lete,... Už v dvanástich rokoch sa na jarmoku bál jazdiť na centrifuge a podobných adrenalínových kolotočoch...“
„Akú pizzu by si chcel? Majú tu hawai za tri štyri eurá a desať centov.“
„To je dobrá cena, na námestí v pizzérii Hungry volf ju majú za štyri deväťdesiat,“ povedal Samo. „Dáme si tú?“
„Súhlasím.“ Samo pozrel na čašníka a zdvihol prst. Čo bolo znamením pre čašníka, aby podišiel k ich stolu:
„Prosím, už ste si objednali?“
„Áno, poprosíme vás, pizzu hawai a veľkú kofolu,“ povedal Samo.
„Mne tiež veľkú kofolu,“ povedala Alena.
„Hneď to bude,“ sľúbil čašník.
„Kris je veľmi dobrý chalan, preto je škoda, že je taký utiahnutý. Mal by si byť viac istý sám sebou,“ uvažovala Alena. Samo pozeral do mobilu:
„Vidím, že Kris už napísal na našej facebovej skupine, že stratil peňaženku. Pýta sa, či ju niekto nenašiel a prosí, aby mu ju vrátili späť. Juro mu ten status už „lajkol“ a napísal pod to komentár: „debil.“
„To sa dalo od Jura čakať,“ mykla plecami Alena. „Ďakujeme,“ povedala čašníkovi, keď im na plate doniesol dve veľké kofoly a na malom tanieriku príbory zabalené v servítku.
„Juro mne a Krisovi často nadáva,“ súhlasil Samo.
„Ja neviem, on je niekedy zvláštny,“ zamyslela sa Alena. „Dá sa s ním v pohode baviť, len, je trošku sprostý.“
„Veru,“ prikývol Samo. „Často sa stáva, že mu prepína.“
„Pripadá mi to, že sa zvykne správať necitlivo a je dosť sebecký.“
„Hej, to ma dosť štve.“
„Juro často rozprával o svojom otcovi, ale o matke nikdy, neviem, či nemajú v rodine nejaké veľké problémy,“ napadlo Alenu.
„Ja sa o jeho rodinu nestarám, nepoznám ich. Podľa mňa v každej rodine sa dnes vyskytujú nejaké problémy, buď menšie alebo väčšie.“
„To mi nemusíš hovoriť,“ zosmútnela Alena. „Môj otec je každý večer napitý a potom býva doma agresívny, kričí na mamu a na mňa. Niekedy sa ho až bojím.“
„To našťastie nie je môj prípad,“ riekol Samo. „Môj otec je zase namyslený a myslí si, že je najmúdrejší.“ „Nadáva mi, že som neschopný, sprostý a vraj sa nestarám o skutočný život. Ťažko sa mi to počúva.“ Podišiel k ich stolu čašník s tanierom s pizzou hawai.
„Ďakujeme,“ poďakoval Samo.
„Výborne, moja obľúbená,“ potešila sa Alena. Samo nakrájal pizzu na osem kruhových výsekov: „Hnevá ma to, že mi často otec nadáva. On študoval na STU v Blave.“
„STU, to je čo?“ nerozumela Alena.
„Slovenská technická univerzita“ vysvetlil Samo. „Vyštudoval Chemicko – technologickú fakultu STU, stal sa inžinierom. Teraz robí zástupcu majiteľa v jednom závode pri Trnave, už som aj zabudol v akom. Zarába dvetisícosemsto eur mesačne a už si myslí, že je pánom sveta, alebo ako by som to povedal.“
„To si viem predstaviť,“ vzdychla si Alena. „Musíš to mať doma ťažké.“
„Veru, veľmi je smutné to, že sa vracia neskoro večer domov, zavrie sa do izby a skoro vôbec sa s nami nerozpráva. Potom len kričí, že niečo nefunguje tak, ako si on predstavuje.“
„Jaj, nechcela by som byť v tvojej koži. Ale asi to myslí pre tvoje dobro,“ utešovala Sama Alena.
„To je zložité, Ala. Aj teba by muselo štvať, keby po tebe každú chvíľu rodič kričal a nadával ti. Aj keď to myslí v dobrom, mal by sa so mnou milšie rozprávať, nie len nadávať, lebo pri ňom už strácam nervy. Niekedy sa divím sám sebe, že to ešte vydržím.“
„To je výborné, ty si silný človek Samo, ja to na tebe vidím.“ zahľadela sa Samovi do očí.
„Ty si zase veľmi milá a citlivá, Ala,“ usmial sa Samo a pozeral Alene do jej hnedých očí. Prvýkrát za školský rok si bližšie uvedomil, aká je krásna zvnútra i zvonka. Páčili sa mu Alenine hnedé oči, v ktorých sa zračilo porozumenie a dlhé rovné hnedé vlasy. Ako sa spolu rozprávali, slnko už pomaly zapadalo za obzor a na oblohe sa zjavil mesiac s viditeľnou pravou pologuľou, pripomínal písmeno D. „Pozri Samo, už sa zotmelo, ako dlho tu sedíme?“ ukázala Alena von oknom. Samo pozrel na mobil:
„Už je pol ôsmej, mali by sme ísť. Čašník, prosíme si účet,“ zakričal Samo. O dve minúty priniesol čašník účet, Samo to zaplatil, nechal päťdesiat centov prepitné a spolu s Alenou odišli.
„Kedy musíš byť doma Ala?“
„Mama mi dovolí do deviatej byť vonku, ešte stíham. Rada bývam dlhšie mimo domu, aspoň nemusím byť pri mojom ožralom otcovi.“
„My máme dovolené vrátiť sa na intrák do desiatej, tak to ešte stíham.“
„Pozri Samo, aká krásna noc,“ ukazovala Alena na tmavomodrú bezoblačnú oblohu posiatu hviezdami. „Prejdime sa ešte cez park, keď je takto pekne.“
„Dobre, ale potom už budem musieť ísť na intrák,“ súhlasil Samo. Pomaly, rozprávajúc sa, prechádzali parkom, keď tu zrazu sa Alena zastavila.
„Samo, sadnime si na chvíľku, bolí ma brucho, asi som sa dnes večer prejedla. Tú pizzu som rýchlo nahádzala do seba a pred tým sme s Dominou mali pri Kauflande palacinky so zmrzlinovým pohárom.“ Alena si sadla na kraji chodníka v parku na lavičku a Samo sadol vedľa nej. „To za chvíľu prejde,“ ubezpečovala ho Alena. „Pozri sa, aké ticho a pokoj je tu, nikto tu nie je,“ povedala Alena.
„Veru, je mi potešením, byť tu práve s tebou Ala,“ potešil sa Samo.
„Ticho buď a pozri tam, niekto ide,“ ukázala Alena pomedzi stromy. Samo sa tam zahľadel a uvidel v tme kráčať smerom k nim štyri osoby. Jedna bola dlhá a chudá, hrdo a rázne si vykračovala s rukami v bok. Druhý človek bol nízky a vychudnutý s cigaretou v ústach. Ďalší dvaja boli stredne vysokí s vyholenými hlavami.
„Doriti, potichu zahrešila Alena. „Tí dvaja idioti sú tí poslední na svete, ktorých som teraz túžila stretnúť.“ Až teraz si Samo uvedomil, že ten najvyšší je Martin Kráľovič a ten vychudnutý malý musí byť Peter Augustín. Tých zvyšných dvoch vyholených chalanov Samo nepoznal. „Samo, poďme preč,“ chytila Alena Sama za ruku.
„Neboj sa Ala.“ Daj jej na hlavu kapucňu z bundy. Svoju hlavu si Samo tiež prikryl kapucňou z trigovice. „Je tma a sú nafajčení, odvrátime sa na druhú stranu a určite si nevšimnú, že sme to my,“ rozhodol Samo. Kráľovič a jeho gang podišli k lavičke na opačnej strane chodníka oproti Samovi a Alene.
„...ale jak si ho oklamal Kráľo,“ smial sa jeden z holohlavých chalanov.
„Ha! Kým tomu imbecilovi dôjde, čo sme mu vlastne povedali, už bude neskoro,“ posmieval sa Kráľovič. Zastal pri lavičke. „Dobre, sme tu sami, tu sa môžeme do toho pustiť, sadnite,“ sadol si na lavičku.
„Tu nie!“ upozornil potichu druhý holohlavý chalan a ukázal na druhú stranu chodníka na Sama a Alenu. Kráľovič sa chvíľu zahľadel na Sama a Alenu v kapucniach, ktorí boli odvrátení na druhú stranu.
„Ale, nemajte stresy, to sú iba moji dvaja spolužiaci, to je v pohode.“ Podišiel Kráľovič k Samovi: „Seva Samo,“ podal Samovi ruku, ale nepozeral na neho, ale na svoju partiu. Samo mu aspoň zo zdvorilosti podal ruku tiež. „Čau Alena,“ pozdravil aj Alenu. Podišiel k nim aj Peter:
„Čaute,“ pozdravil ich. V tvári mal neprítomný výraz, akoby celkom nevedel, čo sa okolo neho deje a smial sa ako pomätený. Samovi bolo zle pri pomyslení, ako veľmi musel byť Peter nahúlený.
„Čo tu vy dvaja robíte?“ smial sa Kráľovič.
„Boli sme na prechádzke, ale za chvíľu už budeme musieť ísť preč,“ odsekol mu Samo.
„Počuj Samo, nemáš mi žičať päť eur? Potom ti vrátim.“ Samo niekoľko sekúnd rozmýšľal:
„...nie, žiaľ nie,“ odvetil napokon, lebo nechcel tomu feťákovi povedať, že vo vrecku v peňaženke má ešte pätnásť eur.
„Ale no tak Samo, potrebujem súrne päť eur. Kukni, od kamoša som si kúpil nový mobil,“ vytiahol z vrecka nový luxusný mobil s dotykovým displejom. Len nemám k nemu nabíjačku. Stojí devätnásť eur a ja mám iba štrnásť. Žičaj mi päť ečiek a ja ti ich najneskôr v pondelok na prax donesiem.“
„A ty azda pôjdeš na prax? Všetci veľmi dobre vieme, ako sa škole vyhýbaš Martin.“
„Čo som retardovaní ako vy, že by som sedel v takej škole? Ale prax je niečo iné. Do Hotela u krvavého steaku pôjdem rád, je to super miesto, fajnovo si zarobím, budú lóve.“ Samovi to pripadalo neuveriteľné, tak sa radšej opýtal:
„Ty o tom Hoteli u krvavého steaku azda niečo vieš?“
„Ha, jasne, je to najlepšie miesto na povinnú prax.“
„Odkiaľ to poznáš? Kde to je?“ čudovala sa aj Alena.
„Ha, nebudem vám to prezrádzať, to uvidíte v pondelok. Samo, tak nemáš tých päť eur?“
„Už som ti dostatočne zrozumiteľne povedal, že nie,“ odbil ho Samo.
„Vykašli sa na nich Kráľo,“ mávol jeden z vyholených chalanov rukou smerom k Samovi a Alene. „Nemáme čas. Tak máš to?“
„Jasne,“ zákerne sa usmial Kráľovič a vytiahol z vrecka malé igelitové vrecúško s bielym práškom. „Najlepšia kvalita, pätnásť eur za to chcem Emil.“ Keď uskutočnili záhadný obchod s malým vrecúškom, Martin si zložil ruksak a položil ho k lavičke, kde sedeli jeho traja kumpáni. Vytiahol z neho veľkú čiernu plastovú nádobu. „To mám od Jura Práznovského.“ Samo sa veľmi čudoval, pretože nikdy nepočul o tom, že by Juro predával niečo v plastových nádobách.
„Je toho presne pol kila. To mi dlho vydrží. Potom už budem ako boss, ha!“ Samo zhrozene, ale pozorne sledoval Kráľoviča. Keď videl, ako si teraz, začiatkom marca v noci vyzlieka bundu a nechal si tričko s krátkymi rukávmi, tak sa asi musel totálne zblázniť. Veď v noci je ešte stále chladno. „Kuknite,“ napol Martin pravú ruku. Peter a jeden z holohlavých chalanov mu stlačili biceps na pravej ruke:
„Fíha, dobrý,“ obdivoval ho podvyživený Peter.
„No poď sa skúsiť pretláčať Emil,“ dal pred seba Martin ruku a ohol ju do pravého uhlu. Emil sa postavil oproti nemu a rovnako dal pravú ruku. Chytili sa v dlaniach a lakte si opreli oproti sebe. „Tri – dva – jedna,“ odpočítal Martin. Emil tlačil tak pevne, ako mohol, ale Martin ho do šiestich sekúnd pretlačil. „Ha! Skoro si skončil na zemi,“ vysmieval sa Emilovi Martin. „Kuknite na toto.“ Martin s oboma vystretými rukami pevne chytil Emila okolo hrudníka a zdvihol ho do výšky pred seba, akoby bol nejaký predmet.
„Íha, dobrý,“ obdivovali ho Peter a druhý holohlavý chalan. Martin Emila pred sebou vo vzduchu pohúpal, napokon ho ako artista v cirkuse zdvihol nad hlavu.
„Dobre, stačí, daj ma už dole,“ vravel Emil. Martin ho položil na lavičku. Postavil sa pred svojich troch sfetovaných kamarátov a zarepoval, ukazoval do rytmu rukami a zatancoval:
„Kukni sa ty na mňa, ja som tu boss,
ak ma len raz naštveš, zlomím ti kosť.
Ja dokážem mnohé veci, o ktorých ty môžeš sotva snívať,
Mám pri sebe stovku ľudí, na ktorých mám dar vplývať.
Nesnaž sa mi vyrovnať, nikdy žiadnu šancu nemáš,
Ak nemáš sebavedomie ani silu, tak nič neznamenáš.
Ja ťa kedykoľvek premôžem rukami, či jazykom,
som schopný ťa zraziť k zemi jedným malíčkom.
Toto, čo počuješ, je môj vlastný Freestyle, v tom som majster,
Nikdy sa mi nevyrovnáš, zmier sa s tým a sa neposer.“
Keď Martin dospieval a dotancoval, silno sa nohami odrazil od zeme, vo vzduchu urobil salto a dopadol na chodidlá. Všetci jeho traja kamaráti pozerali na neho s obdivom:
„Kráľo, ty si naozaj king,“ skonštatoval Emil. Na lavičke na druhej strane chodníka ho pozorne sledovali aj Samo a Alena.
„Je to ten najhorší idiot, akého som kedy v živote videla, ale má tuším veľký talent,“ pošepkala Alena Samovi do ucha.
„Veru, je dosť šikovný, to som o ňom nevedel. Sledujme ich, čo ešte budú robiť, som na to zvedavý,“ potichu navrhoval Samo Alene.
„Martin, kde máš to víno?“ opýtal sa Peter.
„V ruksaku, zober si.“ Martin sa otočil k svojmu druhému holohlavému kamošovi: „Boris, ty máš tie prachy?“
„Sorry Kráľo, ale nepodarilo sa to. „Prichytil ma jeho starší brat, keď som mu to išiel predať, stál za rohom a videl ma. Zobral mi to, zahodil a vyje...ma. Pýtal sa ma, od koho to mám, že to nahlási fízlom.“ Samo a Alena sa kútikom oka mlčky pozreli na seba a Samova zvedavosť sa ešte zvýšila. „Povedal som, že neviem, meno, tak ma zbil.
„Ty idiot sprostý, dávaj si pozor, nech ťa nevidia!“ dal Martin Borisovi facku, až to pleslo. Borisovo líce očervenelo. „Ja za to nemôžem, tak sa nerozčuluj,“ nahneval sa a pravou rukou sa pokúsil udrieť Martina päsťou , ale ten bol rýchlejší a ľavým lakťom vykryl jeho úder. Pravou rukou ho silno udrel päsťou do hrudníka. Boris zastonal, Martin ho zboku chytil oboma rukami a kolenom ho prudko udrel do stehna. Boris sa od bolesti zohol a vtedy ho Martin odsotil na lavičku. Podišiel k nemu bližšie a pravou nohou ho pritlačil k lavičke. „Budeš si dávať väčší pozor na to, čo robíš?!“ varoval Borisa.
„Á ...áno, lapal po dychu Boris, ktorý sa pomaly dusil, z toho, čo ho Martinova drahá čierna teniska značky Nike tlačila k prsiam. Oboma rukami mu chytil nohu a hoci sa ju snažil odtlačiť, nešlo to. „Dobre, stačí mi, prosím, prestaň.“
„Nech sa to viac neopakuje!“ varoval ho Martin a zložil nohu.
„Chalani, ja už musím ísť, matka bude nervózna,“ povedal Martinov holohlavý kamarát Emil a naposledy si odpil z fľaše vína.
„Tak seva zajtra,“ podal Emilovi ruku Martin. Emil prešiel okolo lavičky, kde sedeli Samo s Alenou. Bol tak napitý, že Samo z neho až cítil víno. Emil sa pristavil pri Alene:
„Ale ty pekná, ako sa voláš?“ Alena mlčala. Emil si k nej prisadol: „Poď so mnou,“ začal ju hladkať po vlasoch a druhou rukou ju chytil za prsia. „To sú ale riadne kozy.“
„Hej, pusti ma!“ Emil ju nepúšťal, ale objímal ju pevnejšie. „Samo, pomôž mi.“ Samo sa nemohol prizerať, ako tento feťák obťažuje jeho kamarátku, tak sa postavil, odtiahol Emilovi ruky od Aleny a odtlačil ho od nej. Emil znervóznel a postavil sa, rovnako tak aj Samo. Udrel Sama päsťou, za čo ho Samo udrel naspäť. Emil skúsil udrieť znova, ale Samo jeho ruku zachytil a druhou rukou ho rýchlo a silno udrel do nosa. Samo videl, ako Emilovi z nosa začala tiecť krv. Emil sa a utiekol preč. Martina nahnevalo, keď videl, že Samo rozbil jeho kamarátovi nos:
„Tak, ty sa chceš biť Novák?“ Podišiel k nemu a skôr než Samo stihol zareagovať, ho Martin udrel päsťou do oka. Samo sa snažil brániť, ale keď sa pokúsil Martina udrieť naspäť, tak mu Martin schytil ruku a druhou rukou ho prudko udrel do brucha a odsotil ho na trávnik. Martinov holohlavý kamoš Boris sa smial, ale Peter sa zľakol:
„Martin, nechaj ho na pokoji.“ Keď sa Samo postavil, Martin už poskakoval v bojovom postoji a otočil sa a dal mu točený výkop z boku do pleca. Kým sa Samo stihol spamätať, tak Martin vyskočil a vo vzduchu silno kopol Sama do pŕs, až spadol na chrbát. Síce dopadol na mäkký trávnik, ale bolesť na chrbte cítil aj tak dostatočne. Keď ležal, tak ho Martin tri krát kopol do boku hovoriac:
„Ak ešte raz napadneš môjho kamoša,...“ Samo stále ležal na chrbte a Martin si mu sadol na hrudník a popritom mu kolenami pritláčal ruky k zemi. Samo sa pozeral bitkárovi do bledomodrých očí a cítil, ako sa ho dotýka a šteklí strieborná retiazka, ktorú mal Martin na krku.
„To máš za to, že si si dovolil na môjho kamoša.“
„Zlez zo mňa, ty feťák!“ nadával Martinovi Samo pri snahe odtlačiť zo seba Martinove stehná.
„Komu ty hovoríš feťák? Ty tu ležíš bezbranný na zemi. Sa pozri láskavo na seba ty slabý chudák. Sa nemôžeš ani pohnúť!“ Martin siahol pravou rukou Samovi do nohavíc a vybral mu mobil. „Dotykový, ten si zoberiem, zíde sa mi.“
„Vráť mi ho!“ kričal Samo. Martin mu siahol aj do druhého vrecka nohavíc a odtiaľ mu vybral peňaženku s pätnástimi eurami.
„Ha!“ zasmial sa škodoradostným smiechom: „A hovoril si, že nemáš päť eur, tak ti teraz zoberiem celú peňaženku. Z tých prachov budeme môžeme kúpiť trávu na tri dni.“
„Ty sa choď dať liečiť na psychiatriu, ti radím. Potrebuješ to,“ vynadal Martinovi Samo. Martin pritlačil nohami k sebe z celej sily. Sama bolel už celý hrudník, ťažšie sa mu dýchalo a do očí sa mu hrnuli slzy bolesti a hnevu. „Opováž sa ma ešte raz naštvať a nabudúce skončíš so zlomenými končatinami,“ pohrozil Martin Samovi a dva krát ho udrel päsťou do hlavy, až mu z úst začala tiecť krv. Až potom zliezol dole zo Sama, ktorý zostal v bolestiach ležať na trávniku. „Nech je toto pre teba ponaučením, aby si mi nabudúce nerobil nervy.“ Martin ho potiahol za ruky a postavil ho. „Poďme chalani, máme viac, ako potrebujeme,“ povedal radostne Martin Emilovi a Petrovi.
„Doriti, zase niekto otravuje,“ nadával Peter, keď si vyberal z vrecka mobil. Martin, Emil a Peter sa pobrali preč a Samo ešte začul, ako Peter hovorí do telefónu: „Čo je? ...Teraz?...Nemám čas....“ Keď sa Samovi stratili z dohľadu, podišla k nemu Alena:
„To je strašné. Bolí to moc?“ Samo ťažko nachádzal správne slová:
„Keby som mohol, tak by som ho asi zabil,“ utieral si Samo do ruky krv. „Udám ho asi na polícii. To je ublíženie na zdraví a krádež spolu.“
„Zaslúžil by si to, viem, ale bojím sa, že by si mu to, možno na polícii nevedel dokázať,“ pokrútila hlavou Alena. „Ale veľmi si vážim to, že si sa ma pokúšal ubrániť, keď ma ten holohlavý obťažoval. Si naozaj veľmi odvážny, keď si sa postavil proti silnejšiemu. Robil si to, čo si veril, že je správne.“ „A došiel som pri tom o mobil a všetky peniaze.“ Uvideli, ako k nim potichu a nenápadne ide znova Peter Augustín:
„Samo, si v poriadku?“
„Čo tu znova chceš ty?“ „Keď som videl, čo ti Kráľovič robí, musel som sa od nich odtrhnúť, tak som predstieral, že telefonujem s mamou a povedal som, že ma volá domov, tak sa mi podarilo odpojiť. Je mi veľmi ľúto, čo ti urobil, ale nedokázal som ho zastaviť.“
„Hlavne, že si sa prizeral, ako ma mláti, ty zbabelec sfetovaný.“
„A čo môžem proti nemu urobiť ja? Mám sotva päťdesiat kíl a som o hlavu a pol nižší od neho. Pomôžem ti nejako Samo,“ podal mu Peter vreckovku, aby si mohol do nej utrieť krv z nosa.
„Dik, ale ty si rovnaký ako oni. Chodievaš s nimi von, kúriš stále s nimi, dokonca to vyzerá tak, že najviac z nich.“
„Kráľovič je môj kamoš od jedenástich rokov. Tomu ty neporozumieš Samo. Húlenie je užitočné, tráva lieči a zaháňa stres. Keď si nahúlený, tak všetky tvoje problémy odplávajú dolu potokom. Chcem ťa ale varovať, nikdy neprovokuj Kráľoviča, nevieš, čoho všetkého je schopný. Mohol si dopadnúť aj horšie.“
„Som bez peňazí a bez telefónu, neviem, ako to vysvetlím doma.“
„Počuj,“ napadlo Petrovi, ja ti môžem lacný telefón zohnať od môjho kamoša aj zadarmo, budeš mať aspoň nejaký, lebo Kráľovič ti tamten nikdy nevráti.“ Samo porozmýšľal a veľmi si vážil, že sa mu Peter, chalan, ktorý patrí k spodine na sídlisku aspoň snaží pomôcť.
„Tak dik.“
„Zajtra ráno ti ho donesiem do školy, čau,“ podal Samovi ruku. Samo a Alena vyšli z parku, rozlúčili sa. Cestou na internát Samo rozmýšľal, ako zdôvodní v pred učiteľmi a vychovávateľkou, že má modriny na tvári. Ako je možné, že sú na zemi takíto krutí a sprostí ľudia ako Kráľovič, vŕtalo mu hlavou. Ako je možné, že sa im to všetko zlé prepečie. Po zvyšok týždňa v škole Samo tvrdil, že sa na prechádzke pošmykol a spadol na tvár, tak sa zranil. Iba on, Alena, Peter a Martin vedeli, čo sa presne stalo. Samo povedal celú pravdu iba Krisovi a Matúšovi. Samo s Krisom pátrali po Krisovej stratenej peňaženke, ale do konca týždňa ju nenašli. Napokon si v piatok od Mareka Richtároviča požičali štyri eurá na vlak domov.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár