Samovi sa sníval sen. V tom sne leteli on aj Kris na dvoch zázračných tvoroch, gryphonoch. Zadnú polovicu gryphonov tvorilo telo leva, prednú polovicu telo orla. Leteli vo veľkej výške nad oblakmi, slnko nad nimi pražilo a vychutnávali si radostný zážitok z pohľadu na svet z vtáčej perspektívy.
„Čo sa to deje? Ako je možné, že zrazu letíme?“ zmätene sa pýtal Kris. „Pred pár minútami sme si ľahli do postelí v našej izbe a zrazu letíme na týchto tu tvoroch.“
„Neviem, drž sa pevne,“ odpovedal Samo. Zrazu sa gryphony otočili smerom k zemi a začali prudko klesať. Rýchlo zleteli dole a pristáli na lúke na okraji tajomného lesa. Keď zliezli z gryphonov, Samo pozrel smerom k lesu. Les hýril rôznymi farbami, stromy nadobúdali rôzne farebné odtiene, z niektorých vyžarovalo jemné oranžové svetlo, z iných fialové, z iných modré,...Z vnútra lesa sa ozývala tichá radostná upokojujúca hudba.
„Čo je toto za miesto?“ neveril svojim vlastným očiam Kris.
„Poďme pozrieť dnu,“ navrhol Samo. Zvedavosť ich oboch vlákala do lesa. Ako tak kráčali hlbšie a hlbšie, zazreli v lese rôzne čudné tvory. Natrafili na motýle veľké ako sokoly. Kris našiel aj niečo, čo vyzeralo ako malý drak s krídlami podobnými, ako máva vážka.
„Nádherné miesto je to,“ rozplýval sa radosťou Kris.
„Počkaj, z tej strany počujem kroky,“ ukázal Samo pred seba. „Skryme sa.“ Samo a Kris sa schovali za najbližšie široké stromy. Samo sa mierne posunul, aby videl poza strom. Uvidel kráčať päť vysokých osôb s dlhými ušami bledomodrej pokožky odetých v kožených odevoch. Vyzerali ako elfovia.
„En sin fan balorei,“ riekol jeden elf.
„Pav balorei farag tor,“ povedal mu na to iný elf. Samo jazyku elfov nerozumel, tak ani pri najmenšom netušil, čo hovorili.
„Poďme za nimi, zistíme, čo sa deje,“ pošepkal Samo Krisovi. Samo a Kris potichu kráčali lesom sledujúc skupinku elfov. Po chvíli skupina prišla k veľkej skale, v ktorej bol pichnutý meč, z ktorého jemne vyžarovalo svetlo. Samo a Kris potichu a nenápadne zaliezli za široký strom, skôr než si ich elfovia všimli. Spoza stromu opatrne pozorovali záhadnú skupinu. Jeden elf si z vrecka vytiahol malé zrkadlo s dreveným rámom a drevenou rúčkou. Zrejme skontroloval, či je dostatočne krásny, potom si z druhého vrecka vytiahol drevený hrebeň, ktorým si učesal vlasy. Potom schytil meč, pokúsil sa ho vytiahnuť zo skaly, ale bezúspešne. Meč sa ani nepohol.
„En fen varai flin,“ posmieval sa mu elf, ktorý stál vedľa neho a pohŕdavo na neho mávol rukou. Tento elf bol oveľa mohutnejší, so širokým hrudníkom a vypracovanými svalmi. Odstrčil elfa krásavca nabok. Elf silák sa postavil k meču, hrdo vypol hruď, napol svaly na rukách, ukázal ich zvyšným štyrom elfom, potom schytil meč. Silno potiahol, ale meč sa ani nepohol. Úpenlivo sa snažil vytiahnuť meč zo skaly, nohou zatlačil o skalu, ale ani to nepomohlo. Nahnevaný elf silák od zúrivosti kopol do skaly, no vzápätí začal poskakovať a stonať, zrejme, od bolesti. Tretí elf sa silákovmu nerozumnému počínaniu začal smiať a začal niečo súvisle hovoriť v jazyku elfov. Ukazoval pri tom rukami a Samo mal dojem, akoby sa tento elf snažil svojich kamošov o niečom presviedčať, alebo im niečo vysvetľoval. Po niekoľkých minútach skončil svoj rečnícky prejav a tiež schytil meč. Lenže ani tomu sa nepodarilo meč vytiahnuť. Rovnako neúspešní boli aj zvyšní dvaja elfovia. Keďže sa nikomu z týchto piatich elfov nepodarilo meč vytiahnuť, sklamaní odišli preč do lesa. Keď sa Samo uistil, že odišli hlboko do lesa, pristúpil s Krisom ku skale, v ktorej bol svietiaci meč zapichnutý.
„Zaujímavé,“ nahlas uvažoval Samo. „Tí elfovia sa pokúšali vytiahnuť tento čudný meč zo skaly.“ Kris ho chytil, ale nešiel mu vytiahnuť.
„Nedá sa ním pohnúť, je tam zaseknutý,“ pokrútil hlavou. Samo zo zvedavosti chytil meč a vytiahol ho zo skaly. Meč sa zablyskol a Samo pocítil v ruke hrejivý pocit. Na rukoväti meča bolo vyobrazené slnko a pod ním nápis:
EN BALOREI FENIG BADAN SUDAN
TIN NARIEN TRADARI AL VERAN FEDAN.
„Netuším, čo znamená tento nápis,“ povedal Samo.
„Ani ja neviem, ale dobrý si Samo. Ani ten široký svalnatý elf ho nedokázal vytiahnuť,“ pochválil kamaráta Kris.
„Pozri,“ Samo videl, že okolo pásu sa mu zrazu zjavil opasok a na pravom kraji púzdro na meč. „Sem sa akurát zmestí tento svietiaci meč.“ Samo si zastrčil tajomný meč do pošvy.
„To je síce pekný zázrak, ale mali by sme sa nejako dostať von z tohto čarovného lesa. Ráno trištvrte na osem musíme byť na praxi v hoteli v kuchyni,“ strachoval sa Kris.
„Poďme späť tou istou cestou, akou sme sem prišli,“ rozhodol Samo. Opatrne prechádzali lesom, keď tu zrazu zbadali pred sebou oddiel elfov, ktorí jazdili na tigroch.
„Schovajme sa!“ zľakol sa Samo. Kris utiekol za najhrubší strom v blízkom okolí a Samo vyliezol vysoko na najbližší strom pri ňom. Keď skupinka elfov jazdcov prišla do ich blízkosti, tigre zrejme zacítili pach votrelcov, vďaka čomu ich elfovia našli, hoci sa schovávali. Aj na Krisa, aj na Sama namierili elfovia svojimi lukmi. Krisa schytili zozadu a zviazali mu ruky povrazmi. Kričali na Sama v elfskom jazyku a mierili na neho lukmi. Samo síce elfčine nerozumel, ale strach o vlastný život a o život jeho najlepšieho kamaráta bol dostatočným dôvodom na to, aby zliezol a nechal sa zviazať tiež. Keď ich oboch pevne zviazali, tak pred nich predstúpil elf v kovovom brnení s mečom v pravej ruke a štítom v ľavej. Na hlave mal helmu zdobenú pierkami rôznych vtákov. Toto bol zrejme veliteľ týchto elfov.
„Čo tu robíte?“ spýtal sa panovačne. Samovi odľahlo, že vedel rozprávať ich jazykom, lebo sa bál, že by sa zrejme museli dorozumievať posunkovou rečou. „To žiaľ neviem, ani ja. Zrazu sme sa zjavili na gryphonoch a prileteli sme na okraj vášho lesa.“
„Čo to vravíte cudzinci?“ spýtal sa iný elf. „Kto ste?“
„Ja by som sa skôr chcel spýtať, čo vôbec ste?“ skočil mu do reči iný elf.
Elf poručík pokrútil hlavou a pozrel na elfa, ktorý položil hlúpu otázku: „A ty si sa s pumou zrazil alebo čo? To sú ľudia, nevidíš?“ Potom sa poručík znova otočil k Samovi a Krisovi: „Ako a prečo ste prišli do nášho lesa ľudskí votrelci?“
„Už som povedal, naozaj neviem, ako sa to stalo,“ nervózne odpovedal Samo. Ešte pred hodinou sme zaspávali v jednom ľudskom hoteli, keď tu zrazu sme sa zjavili na chrbtoch dvoch gryphonov a na nich sme prileteli na okraj vášho lesa a zo zvedavosti sme vošli dnu.“
„A zrejme ste z tých gryphonov spadli na hlavu, keď si myslíte, že vám takú nezmyselnú historku uveríme,“ posmieval sa im iný elf.
„Priznajte sa, prečo ste prišli do nášho vznešeného lesa?!“ hneval sa elf poručík. „Prišli ste poškodzovať náš posvätný les, že? Povedz pravdu človek!“
„Nie, sám neviem, ako sa to stalo elf,“ nervózne odpovedal Samo.
„Neveríme vám,“ prehovoril elf, ktorého Samo s Krisom predtým videli v skupinke, ktorá sa pokúšala vytiahnuť meč zo skaly. Toto je ten elf rečník, ktorý pred chvíľou dlho niečo rozprával pri skale.
„Vy ľudia neustále ničíte dielo matky prírody. Bezohľadne rúbete lesy, zabíjate zvieratá, znečisťujete životné prostredie, vodu, vzduch. To všetko len kvôli vašej nenásytnej túžbe po moci, pohodlí a blahobyte. Rovnováha života na vašej Zemi je týmto veľmi narušená, ale vám to stále nestačí, preto ste sa teraz rozhodli vstúpiť aj do našich lesov a chcete začať aj tie rúbať.
„Nie, prisahám, že tak to nie je,“ snažil sa presviedčať elfov Samo.
„Spútajte ich, a posaďte na tigrov,“ prikázal elf poručík. „Odvezieme ich s nami do dediny, tam prenocujú spolu s nami a hneď ráno ich odvezieme do hlavného mesta. Bude ich súdiť rada starších. Za dvadsaťtisíc rokov som ešte nikdy nezažil, že by nejaký človek vstúpil do našej krajiny.“ Elfovia posadili zviazaného Sama a Krisa na tigre, pred každého si sadol jeden elf, ktorý poháňal tigra a odviezli ich do najbližšej elfej dediny. Elfská dedina bola skromná pekná osada. Domy boli celé drevené, z jednej strany nemali steny, iba zábradlie. Kvôli tomu musela byť v noci v tých domoch zima, pomyslel si Samo. Elfovia sú zrejme veľmi odolní, keď im to neprekáža. Niektoré domy boli postavené na kmeňoch vysokých stromov. Pri každom dome sa nachádzala studňa s krištáľovo čistou vodou. Dedina vyzerala ako veľmi zaujímavé miesto na bývanie. Keby s Krisom neboli väzňami, bol by Samo veľmi rád, že majú príležitosť byť tu. Poručík elfov prikázal, aby Sama a Krisa priviazali o široký strom v strede dediny.
„Tu zostanete až do rána, zločinci,“ pohrozil im. Zostali uviazaní pri strome bez možnosti pohnúť sa. Hodiny ubiehali a deň vystriedala noc. Zrazu prišiel k Samovi a Krisovi poručík elfov:
„Ľudia, princezná prišla pred chvíľou do našej dediny na návštevu, ona rozhodne, čo s vami urobíme.“ O pár minút prišiel sprievod, v ktorého strede si vznešene vykračovala princezná elfov odetá v striebristobielom rúchu zdobenom zlatými hviezdami. Na hlave mala malú korunku zdobenú slnkom, mesiacom, hviezdami a listami. Samo nevedel odhadnúť vek princeznej, pretože nevedel, koľko sa elfovia dožívajú, ale videl, že princezná elfov vyzerá veľmi mlado. Predpokladal, že ak by sa dal do pomeru vek elfov ku veku ľudí, tak princezná bola približne rovnako mladá ako on s Krisom. Bola vyššia od Krisa, ale o niekoľko centimetrov nižšia od Sama. Prehovorila panovačným tónom:
„Čo robíte v Elfemére ľudia a ako ste sa sem vôbec dostali?“
„Neviem, čo je Elfeméra, vaše veličenstvo,“ pokrčil plecami Samo.
„Táto krajina predsa, Elfeméra je územie, ktoré obývajú elfovia.“ Samo znova zopakoval čudnú historku o tom, ako zrazu prileteli na gryphonoch k lesu a ako ich pri prechádzke lesom zajali.
„Za tridsaťtisíc rokov sa ani raz nestalo, že by nejaký človek vstúpil do Elfeméry, ani som nevedela, že sa to dá,“ vravela nechápavo princezná. „V dedine sa momentálne nachádzajú traja druidi, požiadame ich o radu. Ich múdrosť a znalosti nám pomôžu v tejto nezvyčajnej situácii.“ Dcéra monarchu elfov vytiahla drevený roh a zatrúbila naň. Z domu postaveného na korune neďalekého stromu zleteli tri havrany, ktoré sa pred nimi zmenili na troch elfských kúzelníkov – druidov.
„Bratia druidi, zajali sme v lese dvoch ľudí,“ ukázala princezná na Sama a Krisa. „Potrebujeme radu od vás, aby sme najlepšie vedeli rozhodnúť, čo s nimi.“ Druidi sa zahľadeli Krisovi a Samovi do očí:
„Ako ste sa sem dostali ľudia?“ Samo už bol unavený z toho, že neustále musel opakovať tú nezmyselnú historku. Keď dopovedal, druidi sa hlboko zamysleli a jeden z nich sa spýtal:
„Človek, aký máš vzťah k životu?“
„Vážim si život, snažím sa neubližovať druhým, neraniť priateľov. Mama ma naučila žiť podľa svedomia,“ obhajoval sa Samo.
„Prejavujete úctu k rodičom a predkom?“ opýtal sa iný druid.
„Áno, rodinu si veľmi vážim,“ prehovoril Kris. „Majú nás radi, záleží im na nás a chcú pre nás iba to najlepšie.“
„Vážite si prírodu?“
„Áno,“ prikývol Samo. „Ja chodievam každé leto s mamou na turistické výlety do Tatier. Neznečisťujem prírodu, neničím rastliny, stromy, nezabíjam zbytočne zvieratá,...“
„...My doma navyše recyklujeme odpad a šetríme vodou,“ skočil mu do reči Kris.
„Ako sa správate k menším a slabším od vás?“
„Ja si vážim mladších aj slabších odo mňa,“ odpovedal Samo. „Neubližujem im, lebo by to bolo zbabelé a kruté. Keď som bol malý chlapec, často mi starší chalani robili zle, posmievali sa mi a bili ma. Odvtedy viem, aké veľké škody to dokáže narobiť.“ Druidi sa stále pozerali Samovi do očí, napokon jeden prehovoril:
„Nezdá sa mi, že by tí dvaja ľudskí chalani klamali.“
„Ale to nedáva zmysel,“ protirečil mu iný. „Vo svete ľudí neexistuje žiaden portál, ktorý by viedol do sveta elfov. To by sme vedeli. Tak ako sa zrazu mohli objaviť v Elfemére??“
„Princezná, ja si myslím, že by túto zložitú situáciu mal posúdiť samotný otec arcidruid,“ navrhol jeden druid.
„Toho nemôžeme obťažovať,“ zamietla návrh princezná. „Jeho eminencia Balancfurio je momentálne na zasadaní rady starších v Alfavitaxerxinej svätyni. Nemôžeme ho vyrušovať kvôli nepodstatnej záležitosti. Rada starších nezasadala už niekoľko desaťročí, tak teraz budú rokovať najmenej dva dni, odhadujem.“ Druidi chvíľu uvažovali. Jeden druid si všimol pri Samovom páse záblesk svetla:
„Čo to máš pri páse, človek?“
„Jeden meč, ktorý sme našli v skale v lese.“
„Aký meč? A vraj nie si násilník!“ vybuchol od hnevu poručík elfov a vytrhol Samovi meč z pošvy. Keď naň pozrel, doširoka otvoril oči i ústa. Samo mal dojem, že sa niečoho zľakol:
„...T..to je neuveriteľné....Princezná pozrite,“ podal poručík meč kráľovej dcére. Keď si ho pozrela, od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa:
„To nie je možné...Rozviažte ich ihneď a pohostite ich,“ prikázala princezná. Elfovia poslúchli princeznin rozkaz a rozviazali povrazy okolo Sama aj Krisa.
„Ospravedlňujem sa vám cudzinci za naše nehostinné správanie. Nevedeli sme, kto ste.“ Princezná podišla úplne pred Sama a Krisa. „Ja som princezná Arwina,“ podala princezná ruku Samovi a sklonila pri tom hlavu. Keď to urobila, aj všetci ostatní prítomní elfovia sklonili hlavy.
„Ja sa volám Samo Novák,“ sklonil aj Samo hlavu pred princeznou.
„Kris Remenár,“ predstavil sa Kris.
„Je pre nás nesmiernou cťou privítať vás v Elfemére, statoční hrdinovia.“
„My? My nie sme hrdinovia,“ pokrútil hlavou Kris.
„Vám sa podarilo zo skaly vytiahnuť meč Svetloseč. Už vyše desaťtisíc rokov som čakala na odvážneho a čnostného hrdinu, ktorý by bol hodný nosiť tento unikát. Ale nikdy by mi nenapadlo, že to bude človek. Najlepší elfovia z našej krajiny sa ho pokúšali získať, ale nikto ho doteraz nebol hodný.“ Predstúpil elf svalovec, ktorého Samo a Kris predtým videli, ako sa snažil vytiahnuť meč zo skaly.
„Ako je možné, že ste to boli vy dvaja? Vy ste odvážnejší než ja?“ napol svoje vypracované bicepsy a ukazoval ich naokolo. „Ja som predsa pred týždňom v noci zachránil dedinu pred vpádom ghúlov . Vlastnoručne som odtrhol hlavy desiatim nemrtvým. No povedzte, kto je väčší hrdina ako ja?“
„To stačí Illidiar, ukľudni sa,“ zahriakol siláka poručík. Medzitým dve elfské ženy priniesli na podnose ovocie a nejaké listy, ktorými ponúkli Sama aj Krisa. Samo ešte také ovocie nejedol, ale bolo veľmi lahodné. Ďalšia elfka priniesla džbán:
„Musíte byť už aj smädní, okúste vodu z našich studní.“ Samo si odpil z džbánu krištáľovo čistej priezračnej vody. Bola to síce iba voda, ale pocítil, akoby sa mu rýchlo vracala energia. Určite to nebola iba obyčajná voda.
„Ďakujem, ale nerozumiem tomu. Pred chvíľou ste s nami jednali ako so zločincami a teraz sme zrazu pre vás hrdinovia?“ spytoval sa Samo.
„Vysvetlím vám to podrobnejšie,“ riekla princezná Arwina. „Ešte na začiatku našich vekov veľká matriarcha nariadila rade starších, aby dali vyrobiť meč oplývajúci silou svetla. Je to unikátny predmet s jedinečnou magickou mocou. Dodáva veľkú silu pri boji s temnými silami. Ukovali ho najlepší trpasličí kováči vo Veľkej hlbinnej peci. Všetci kardinálni starší z rady starších ho upravili mocnými kúzlami. Dokáže ho vytiahnuť iba ten, kto je dostatočne vnútorne silný, čnostný a statočný. Doteraz som takého nikoho nevidela. Pravdu povediac, mala som dojem, že vy ľudia ste iba sebeckí, ktorí večne len poškodzujete rovnováhu života okolo vás. Možno som sa mýlila, keď teraz vidím vás. Bola to diskriminácia z našej strany. Ty Samo si právom zasluhuješ Svetloseč,“ vrátila princezná meč Samovi. „Ja si myslím,“ vstúpil do rozhovoru poručík elfov, „že by sme mali informovať veľkého Solarusa.“
„Nemusíme, otec arcimág už o tomto určite musí vedieť,“ prehlásila princezná. „Jemu nikdy nič podstatné neunikne.“
Zrazu v diaľke Samo zahliadol tieň nejakej ozrutnej bytosti lietať nad lesom.
„Čierny drak!“ kričali elfovia, ktorí utekali z tej časti lesa, kde netvor lietal.
„Príroda, pomáhaj nám!“ zvolala princezná Arwina. „Stráže, musíme brániť náš les!“ Vytiahla svoj luk a šípy. Skoro všetci elfovia, ktorí boli nablízku urobili podobne. Ozbrojené oddiely elfov sa zbiehali smerom k čiernemu drakovi. Samo s Krisom tam bežali tiež v snahe pomôcť elfím priateľom. Pribehli k obrovskému netvorovi, ktorý naháňal strach všetkému živému v lese. Čierny drak mal trinásť hláv, veľké mohutné telo a obrovský chvost s ostňami. Okolo neho vo vzduchu poletovala čierna guľa – orb temnoty. Elfí obrancovia strieľali do draka z lukov šípy zo všetkých strán, ale šípy sa na drakovi lámali, ale zrejme mu nespôsobovali žiadnu škodu. Z každej hlavy chrlil čierny oheň, ktorý pri jedinom priamom zásahu elfích vojakov usmrtil. Elfovia vysadli na tigre a obiehali okolo draka z mnohých strán, strieľali a snažili sa vyhýbať čiernym drakovým plameňom. Priletovali aj mnohí elfovia na hippogryfoch a tí do draka strieľali zo vzduchu. Samo so strachom sledoval situáciu. Očividne streľba elfov nemala na draka žiadny vplyv. Šípy sa stále iba odrážali od draka, ale nespôsobili mu ani škrabnutie.
„Ha ha ha, vaša snaha je márna. Váš odpor proti mne nič nezmôže,“ smial sa temný drak krutým smiechom. Dozadu za bojujúcich lukostrelcov priletovali druidi, ktorí svojich bojovníkov kúzlami uzdravovali. Drak zletel na zem, silno buchol chvostom do zeme a takto vytvoril tlakovú vlnu, ktorá zvalila a odhodila mnohých bojovníkov dozadu. Druidi mali plné ruky práce, aby stíhali svojich bojovníkov uzdravovať. Elfí kúzelníci sa pokúšali bojovať s temným netvorom kúzlami. Strieľali do neho tajomné kúzelné výstrely, po ktorých začal drak stonať od bolesti. Zrejme na draka pôsobili iba mocné kúzla. Obluda si však okolo seba vyčarovala čiernu priesvitnú bublinu, akýsi štít proti kúzlam.
„En fen velereiri feverin!“ kričala princezná na svojich bojovníkov. „Nevzdávajte sa, bratia a sestry elfovia. Nádej umiera ako posledná, my vytrváme!“ posmeľovala svoj národ princezná. Vtom si drak všimol princeznú Arwinu:
„Ale čo, princezná Arwina osobne. Vás si zoberiem so sebou do hradu v Mortyrii a budete mojou rukojemníčkou.“ Drak vyčaroval kúzelnú temnú guľatú klietku okolo princeznej Arwiny. Niekoľkí elfovia sa pokúšali kúzelnú klietku rozbiť, ale keď udierali mečmi do temných mreží, tak sa akurát meče zlomili, ale prekliatu klietku rozbiť nedokázali. Samo s Krisom podišli bližšie k princeznej:
„Samo, teraz, prosím, použi meč svetla, Svetloseč.“ Samo vytasil meč a ten teraz žiaril ešte jasnejšie než predtým. Sekol ním do klietky, tá sa ihneď rozbila.
„Výborne, ďakujem vám.“ Samo to teraz začínal chápať. Zhromaždil odvahu, ktorú vo svojom srdci ešte pociťoval a povedal svojmu najlepšiemu kamarátovi:
„Kris, poď mi pomôcť.“ Samo bežal spoza jedného stromu za druhý a takto sa približoval k drakovi. Keď sa k nemu priblížil na vzdialenosť asi dva metre, tak hodil svetelný meč. Ten rozbil drakovo čierne kúzelné pole a zabodol sa netvorovi do brucha. Príšera okamžite začala kričať od bolesti, jednou hlavou schytila meč do papule, vytiahla von a odhodila preč. Okolo neho hneď vyčarovala temnú klietku, aby sa nikto k nemu nemohol dostať. Ale bolo vidno, že drak je zo zásahu mečom intenzívne zranený, bol vo veľkom šoku. Na jeho mieste sa zjavil čierny vír a bytosť zmenila podobu. Na mieste draka stál najvyšší vládca zla, cisár temnôt diabolos maximus Mortissimus Mephistus Pessimus. Bytosť vytvorená z tieňa s čiernou guľou – orbom temnoty naháňala na pohľad strach každému:
„Kto si dovolil vraziť do mňa svetelný meč?!“ Sama od strachu zamrazilo, keď pohľad temného pána spočinul na ňom:
„Ty si to bol človek. Teraz pocítiš môj hnev.“ Temný cisár ukázal prstom na Sama a on aj Kris zrazu pocítili ukrutnú bolesť. Elfovia sa snažili Samovi a Krisovi pomôcť. Strieľali do temného vládcu šípy, ale nakoľko bol nehmotný vytvorený iba z tmy, tak šípy cez neho preletovali.
„Vychutnám si, ako budete trpieť. Nemali ste vyprovokovať smrť.“ Zdvihol orb temnoty nad hlavu a z toho začala vyžarovať sila temnoty. Mrtvé telá elfích bojovníkov naokolo sa zrazu postavili a stali sa z nich nemrtví. Elfovia do nich rýchlo strieľali šípy. Mierili im do krku, aby im oddelili hlavy od tela, to bol jediný spôsob, ako ich zabiť. Elf silák menom Illidiar vlastnoručne pobil piatich nemrtvých a odtrhol im hlavy. Zrazu sa z neba z nočnej oblohy zjavil svetelný lúč, ktorý zasiahol temného cisára do hlavy.
„Au, prestaňte s tým.“ Vyčaroval si okolo seba temný štít. Kúzelné svetlo zasvietilo aj na mrežu okolo meča Svetloseča a tá sa ihneď rozbila. Samo pocítil, že kliatba bolesti už neúčinkuje, temný cisár ju prestal udržiavať, keďže sa momentálne bránil útokom svetla. Elf Illidiar pribehol k svetelnému meču, zdvihol ho:
„Chytaj chlapče, patrí tebe,“ hodil Svetloseč Samovi. Ten sa uhol a keď meč dopadol na zem, zobral ho. Kúzelné svetlo rozbilo temnú ochranu okolo vládcu zla. Vzápätí sa okolo neho zjavil svetelný povraz, ktorý ho omotal celého:
„Vaše svetlo ma nezdrží.“ Cisár temnôt zmizol preč. O pár sekúnd sa zjavil o niekoľko metrov ďalej a s ním sa súčasne zjavilo aj desať kúzelných obrazov, ktoré vyzerali úplne rovnako ako on.
„Ja mám mnoho trikov v zálohe.“ Zrazu sa zjavil okolo neho aj jeho klonov nejaký tajomný vietor zmiešaný s kúzlom. Zmietal pána zla vo víre a keď po chvíli skončil, už klony zmizli a cisár temnôt spadol na zem. Medzitým sa k nemu priblížil Samo a keď bol dostatočne blízko neho, hodil Svetloseč. Meč svetla vrazil cisárovi temnôt do ruky a vyrazil mu z nej orb temnôt:
Nie!“ zakričal temný monarcha a zmizol preč. Čierna guľa sa kotúľala po tráve k elfom. Najbližší elf si kľakol a chystal sa ju chytiť, ale tesne pred ním sa zjavil temný cisár a orb schytil:
„Tak to teda nie!“ zakričal vystrašene. „Ešte sa uvidíme.“ Vydesený zmizol preč v oblaku čierneho dymu. Samo, Kris a okolití elfovia si vydýchli. Zrazu sa kúsok odtiaľ zjavili dve postavy. Jeden bol človek starec v žltom rúchu a špicatom klobúku s bielou bradou a dlhou palicou, pomaľovanou rovnobežnými pruhmi farby dúhy. Palica bola zakončená guľou, ktorá vyzerala ako zmenšené slnko. Okolo konca palice poletovala žltobiela guľa – orb svetla. Druhý bol elf druid odetý v honosnom rúchu zdobenom rozličnými listami, kvetmi, vetvičkami. Na hlave mal parohy, na chrbte krídla. V ruke držal drevenú palicu zdobenú rozličnými prírodnými motívmi a listami. Okolo konca palice lietala bledozelená guľa – orb prírody. Princezná Arwina podišla ku kúzelníkovi v žltom, ten jej podal ľavú ruku. Princezná sa poklonila a pobozkala mu prsteň farby svetla.
„Vaša eminencia, je mi cťou, že vás tu vidím.“
„Nemusíte sa klaňať princezná Arwina. Tieň zmizol preč. Vždy keď zasvieti svetlo, tma sa stratí. Zlo nemôže mať trvalé bytie, je vždy vnútorne nestále, nakoniec má aj tak samodeštruktívne účinky.“ Princezná aj druhej osobe pobozkala zelený prsteň na ľavej ruke.
„Musel som prerušiť rokovanie rady starších kvôli útoku Zlého,“ vysvetľoval starý kúzelník. Podišiel k Samovi a Krisovi:
„Rád vás vidím chalani, som hlava čarodejníkov, predseda rady starších, kardinálny starší, čarodejník svetla, arcimág Flavus Tomas Solarus,“ arcimág pred Samom uklonil hlavu a podal mu ruku.
„Veľmi ma teší, reagoval Samo. Moje meno je...“
„...Samuel Novák,“ dopovedal za neho čarodejník svetla. „Vidím ťa.“ Zahľadel sa Samovi do očí a Samo rozmýšľal, či pozerá na neho, alebo či nazerá do jeho vnútra. „Viem, kto si. Bolo by lepšie, keby si si položil otázku, či ty vieš, kto si.“ Samo nechápavo pozeral na starca. Čo je to za otázka? „A ty si Kris Remenár, chalan oplývajúci veľkou inteligenciou a kreativitou.“
„Vitajte v lesoch Elfeméry, mojich lesoch,“ podal Samovi a Krisovi ruku aj veľký druid vo veľkolepom rúchu. „Som strážca prírody, najvyššia hlava druidov, kardinálny starší, arcidruid Balancfurio Centarius Naturalis. Útok temného cisára spôsobil veľa bolestí a pripravil nás o mnoho životov. Rany sa ťažko hoja, ale príroda má moc uzdraviť každú bolesť a chorobu, pokiaľ ešte život nevyhasol. Nech pokoj zaprší z neba a utíši každú bolesť na tele, duši i na duchu.“ Arcidruid vytiahol drevenú flautu. Zahral na nej utišujúcu tichú melódiu, ktorá dodávala vnútornú silu a pokoj. Mávol palicou a z neba zrazu začal pršať kúzelný dážď liečivej energie. Všade kde dopadol, uzdravil každé zranenie z vojny. Samo jasne pocítil, ako sa mu zahojili všetky rany, vracala sila a do srdca vliala radosť a pokoj.
„Ďakujeme vám, vznešený pane,“ prehovoril Kris. „Už sa cítim oveľa lepšie.“
„Príroda je zdrojom života a všetkej skutočnej sily chlapče,“ vysvetľoval Balancfurio. „Bolí ma srdce, keď vidím, ako ľudia vo všeobecnosti česť výnimkám ničia prírodu. Pamätajte, že v prírode vždy nájdete liek na všetky bolesti. Musí panovať rovnováha, aby kruh života pretrvával naďalej.“ Samo stále rozmýšľal a spýtal sa:
„Prečo toto všetko?“
„Pozeraj chlapče, otvor poriadne oči a pozeraj na veci zvonka i zvnútra,“ usmial sa Solarus. „Je dokázané, že až deväťdesiat percent všetkých informácií človek získava zrakom. Vidieť a vedieť ide ruka v ruke. Nemôžeš vedieť bez toho, aby si videl, bez svetla niet pravého poznania. Vidieť znamená v inom zmysle slova poznať veci také, aké sú. Pozeraj očami i srdcom a poznávaj sám seba. Poznanie seba samého je prvou cestou ku skutočnému poznávaniu. Ak nepoznáš sám seba, nepoznáš nič. A dbaj na to, čo ti vraví tvoje vnútro. Z vnútra osobnosti vyžaruje skutočná sila. Pozri a reflektuj seba Samo. Kto je Samo, ktorý sa teraz rozpráva so mnou? Chalan, ktorému sa ako dieťaťu posmievali a nadávali starší chalani. Hovorievali mu závislák, teploš a retardovaný samotár. Tohto chalana neustále ponižuje a kritizuje otec.“ Samo prekvapene krútil hlavou, odkiaľ to všetko Solarus môže vedieť? Nikdy sa predsa doteraz nestretli. „Ja hľadím na Sama, chalana, ktorý má oči otvorené pre svetlo pravdy. Pravda svieti neustále prostredníctvom ľudskej intuície a hovorí nám vo svedomí. Len ju treba vedieť správne vnímať. Ty máš tento vzácny dar chlapče. To je veľký poklad. Ty sa snažíš riadiť pravdou a tá vedie tvoje ústa i ruky. Z toho pramení i tvoja veľká odvaha. Málokto by dokázal povedať spolužiakom, že sa mýlia, keď sú vo väčšom počte a sú schopní sa posmievať.“ Samo si spomenul, že za to ho chválila aj Alena v stredu v pizzerii. „Ty však sa držíš svojho presvedčenia a nepodliehaš tlaku väčšiny, keď nekonajú správne. Pravda nie je závislá od počtu hlasov, pravda je vždy stotožnenie slov a myšlienok s realitou.“
„Ak narážate na môj rozhovor pred školou cez prestávku, keď som hovoril, že nie je správne fajčiť...“ rozmýšľal Samo.
„Napríklad to. Okrem toho si sa nebál ubrániť priateľku Alenu,...“
„...kamošku, pán arcimág,“ opravil ho Samo. „Zatiaľ iba kamošku.“ Solarus sa usmial:
„Medzitým často býva malý rozdiel, z kamarátstva ľahko rastie láska. Ako som vravel, nebál si sa ubrániť Alenu pred feťákom večer v parku.“
„Áno a dostal som kvôli tomu od Kráľoviča na hubu.“
„Skutočná odvaha nespočíva iba v rozdávaní úderov, ale viac v schopnosti prijímať ich a nedať sa zlomiť. Málokto by sa dokázal postaviť na odpor vodcovi miestneho gangu mladistvých a dlhoročnému bitkárovi ako je Kráľovič. Vzoprel si sa omnoho silnejšiemu v snahe ochrániť právo. Tu sa dostávame aj k tajomnej udalosti tu v Elfemére. Tebe jedinému sa podarilo vytiahnuť meč Svetloseč zo skaly.“
„Presne tak,“ skočil do reči Balancfurio. „Otec arcimág, ja a zvyšní piati členovia rady starších sme dozerali na jeho výrobu a naplnili ho mocnou mágiou. Meč a ten, komu patrí svieti v temnotách a má moc ochraňovať rovnováhu života v prírode.“
„Pozri sa ešte raz na nápis na rukoväti meča,“ ukázal Solarus.
„En balorei fenig badan sudan, tin narien tradari al veran fedan,“ prečítal Samo.
„To vo vašom jazyku znamená: Meč žiari svetlom nádeje pre toho, komu srdce zasvieti svetlom odvahy. Iba ten, kto má v sebe dostatok pravej vnútornej odvahy, dokáže tento meč vytiahnuť zo skaly. Ten ho smie nosiť.“ Samo stále rozmýšľal:
„Ja nie som až natoľko odvážny a nie som hrdina,“ pokrútil hlavou.
„Dlho trvá, kým človek pochopí plný význam slova odvaha,“ usmial sa Solarus.
„Prepáčte, vaša eminencia,“ predstúpil dopredu svalnatý elf Illidiar. „Ale ja som určite stokrát silnejší, odvážnejší a väčší bojovník než Samo. Nemyslíte, že ja by som mal byť hodný meča Svetloseča?“
„Illidiar, všetci sme si vedomí tvojich zásluh, už pred dvetisíc rokmi ti kráľ udelil mimoriadne ocenenie,“ ukľudňoval elfa čarodejník svetla. „Ale tvoja pýcha ťa uzatvára pred svetlom pravdy. Máš strach prijať pravdu o sebe, strach z toho, že nie si najlepší. Strach z prijatia vlastnej slabosti je veľmi rýchly spôsob, ako zísť z cesty. Buď pokornejší a porozumieš lepšie.“ Elf sa trošku sklamane uklonil:
„Áno pane.“ Solarus teraz pozrel hlboko do očí Krisovi:
„Kris, v tebe tiež vidím veľký potenciál. Malý, milý, tichý utiahnutý chalan oplývajúci veľkou inteligenciou, umeleckým cítením a schopnosťou tvoriť. Tvoje výtvory na internete si prezerajú mnohí.“ Samo začul, ako si mnohí elfovia šepkajú, čo je internet. „Našiel si sám od seba mnoho spôsobov, ako správne vyriešiť komplikované situácie. Tvoja schopnosť dedukcie je dobre rozvinutá.“
„Áno, to viem. V tomto období riešime záhadu, kto mi minulý týždeň v stredu ukradol peňaženku,“ povedal Kris.
„Ja si myslím, že vy to viete, pán arcimág,“ napadlo Samovi.
„Myslíš, že viem, čo všetko neviem Samo? Neviem ani zďaleka, čo všetko viem, ale vôbec sa nedá povedať, že viem všetko,“ zasmial sa svetelný mág. „Pre vás nie je dôležité, či to viem, ale to, kto tú peňaženku ukradol. Pozerajte, vnímajte a nájdete odpovede. Každá záhada sa dá rozlúštiť. Budeme sa musieť rozlúčiť. Toto je iba váš sen. Bol to jediný spôsob, ako sme sa mohli s vami stretnúť. Koniec koncov mnoho snov je dôležitých. Sny predchádzajú životným ideálom a cieľom a tým v konečnom dôsledku aj samotnej skutočnosti. Uvidíme sa nabudúce chalani, hľadajte a nájdite ma.“
Solarus namieril na Sama a Krisa svojou kúzelnou palicou a zjavil sa jasný záblesk svetla, po ktorom sa Samo prebudil. Sedel na posteli vo svojej izbe v hoteli. Pozrel na mobil, štyri hodiny ráno. Pokrútil hlavou, ako sa mu len môžu snívať takéto čudné bláznivé sny? Vtom pozrel na susednú posteľ a keď uvidel pohyb zľakol sa. Vzápätí si uvedomil, že jeho najlepší kamarát tiež nespí, ale sedí na posteli:
„Ty ešte nespíš Samo?“ opýtal sa Kris.
„Spal som, ale sníval sa mi taký nezmyselný sen, teraz som sa prebudil,“ šepkal Samo, aby nezobudil Matúša a Jura.
„Radšej ti nepoviem, čo sa snívalo mne, neuveril by si mi,“ povedal mu na to Kris. Obaja zaľahli do postele, aby sa ešte do siedmej vyspali.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Viac by som bol zvedavý na nejaký komentár k mojej prvej knihe. Ešte je v procese tvorby, preto ma zaujímajú názory mnohých ľudí.
Napíš svoj komentár
A ešte tá ruka...
To ja len tak