Zbohom, „malí“ ľudia!

Obyčajné dieťa z obyčajnej rodiny vyrastajúce v obyčajnej dedine pri neobyčajných susedoch. Nerobil som rozdiel v tom, či sa rozprávam so susedom, kamarátom, starkým, alebo cudzincom. Nevidel som rozdiel v tom, či sa so mnou rozpráva sused, kamarát, starká, alebo neznámi cudzinec. Neuvažoval som, nepremýšľal som nad ich vyslovenými slovami, myšlienkami, názormi. Boli nesprávne? Boli nemiestne? Boli nepodložené faktami? Boli obmedzujúce? Povrchné? Neriešil som to. Jediné čo som chcel, bolo byť s každým kamarát, vychádzať s každým jednotlivcom dobre. Bez spochybňovania, jeho, jej verbálnej komunikácie.Trvalo to dlho. Našťastie nie príliš dlho uvedomiť si, zistiť, objaviť váhu každého jedného vysloveného, napísaného slova. Záujem, ochota vpustiť do svojej hlavy, srdca akýkoľvek súbor písmen sa vytratila. Tvorcov produkujúcich vety, slová nezhodujúcich sa s mojimi vlastnými hodnotami, presvedčeniami som prestal priťahovať, udržiavať vo svojej blízkosti. Odstup medzi našimi fyzickými telami malý, avšak vzdialenosť medzi našimi dušami obrovský. Tak obrovský. Buď šírili proroctvá pod moju morálnu úroveň, alebo ich slová nereprezentovali ich činy. Vojaci. Volal som ich vojaci bojujúci na nesprávnom fronte. Hluk, šum okolo mňa utíchol. Niekedy úplne zmizol. Vytratil sa. Novo vytvorené ticho – obohacujúce. Na jednej strane pozitívne obohatenie, posun. Na druhej strane veľmi tenká hranica medzi zdravím a zničujúcim postojom, ktorá bola na určitý čas prekročená.


Ja, hrdo stojaci na najvyššom vrchole hory. Zbytok, okolie, len malé bodky, tiene žijúce tam dole, pod mojou nesprávne stanovenou, definovanou úrovňou. Malí. Pripadali mi malí a zároveň tak neambiciózni, svojim prchavým životom mrhajúci. Tam, kde som predtým videl úžasnú, obetavú, milujúcu, starostlivú matku, som teraz videl necieľavedomú, lenivú, obyčajnú obeť vlastných myšlienok vyvierajúcich z komfortu. Tam, kde som predtým videl loajálneho, spoľahlivého, zodpovedného priateľa, som teraz videl necieľavedomého, povrchného chlapca ktorý sa stal obeťou detských krokov vykonávaných v tele dospeláka. Nikto v okolí mi nepripadal ako sebe rovný. Nikto nebol ako ja. Nemali záujem, ochotu, tvrdo pracovať, obetovať niečo, posúvať sa, riskovať. Ich pery sa neustanovične pohybovali ako konáre stromov pod vplyvom neviditeľného vetra. Neustály pohyb bez viditeľných výsledkov. Ich ruky, nohy zaseknuté ako stromy v pôde. Stromy, ktoré neurodili žiadne plody.

Myslel som si, prerástol som ich. Áno. Možno som ich prerástol. No neuvedomoval som si to ako mne prerástla cez zdravý rozum všetka tá cieľavedomosť, pracovitosť. Našťastie, dostal som sa z toho. Dokázal som sa dostať z toho skôr ako moje ústa vyslovili zraňujúce slová. Našťastie vrátil som sa nohami späť na zem skôr ako moja ruky vykonali neúprimné gestá. Som späť. Stojím na mieste na ktorom sme si všetci rovní. Už viac neodsudzujem tých snažiacich sa žiť život podľa vlastných výšin.

Nie každý musí byť poháňaný, posadnutý tým, čím som poháňaný, posadnutý ja. Nie každý musí byť odhodlaný vyčariť úsmev miliónom ľudí po celom svete. Občas stačí, že ten jeden človek sediaci v tichosti dokáže vyčarovať úsmev na tvári jednej osobe. Synovi. Bratovi. Matke. Partnerke. Susedovi. Neznámej pani na ulici. Nie každý má za cieľ zlepšiť, zmeniť tento svet. Niekoho cieľom je proste vychovať dobrého človeka, stať sa dobrým otcom, matkou, zamestnancom.




Viac na blogu www.tomasveres.sk

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu