strach spoznávam
lež cítim svoje rany zahojené.
Svoj deň, východ slnka
poslednýkrát sledujem.
Kde si, šťastie moje?
Veď len teraz ťa najviac potrebujem.
Veriť a či dúfať v život večný?
Zmieriť sa a či plakať v utrpení?
Vari moje túžby, prosby nikto nepočuje...
Moju nádej oheň v diali zatracuje.
Načo šťastie? Prečo veriť? Plakať?
NIE! Tak si moja duša neoddýchne.
Zavrieť oči, pousmiať sa,
zamyslieť sa, snívať večne...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
zemina
20. 4.apríla 2007 18:28
Dobre napisen chvalim btw ja sa smrti nebojim..
2
Tvá báseň je ve své zvláštní smuteční kráse tak upřímná... Když ji čtu mezi řádky už nepůsobí tak ponuře jako tomu bylo na první pohled, ale prozrazuje Tvou duši, je čistá jako slonová kost...
5
no tak to je husta basnicka ) pekna je......
ohh smrt .... to slovo ohh....ddepka ja sa bojim ze budem stara este som nepomyslela na to ze raz....ohh
ohh smrt .... to slovo ohh....ddepka ja sa bojim ze budem stara este som nepomyslela na to ze raz....ohh
6
je to good pekne vyjadrenie strachu... tvoje básne sa mi páčia... je v nich vyjadrené presne to čo ostatní očakávajú... chválim ťa mojiq... a ešte k šťastiu.. ak chceš byť šťatný najprv to musíš veľmi chcieť a každé ráno si povedať že tento deň bude krásny a šťatie príde samo
Napíš svoj komentár