2. kapitola – Angie
Hudba ma viedla do tranzu. Cítila som sa, akoby som už nežila pre nič iné, len pre ňu a pre Damiána, ktorého telo sa lepilo na moje. Cítila som sa ľahká ako pierko.
Damián sa hýbal súmerne spolu so mnou a bolo to doslova až magické!
„Ľúbim ťa!“ alebo „Si nádherná!“ – to mi šepkal do ucha neustále.
Volám sa Angelika, ale každý ma volá Angie. Táto prezývka mi vznikla ešte keď som bola drobec, s mojou najlepšou kamarátkou Andie sme si vtedy vymýšľali prezývky. Mám šestnásť rokov a bývam v Košiciach, kde som sa aj narodila. Študujem na gymnáziu a pochádzam z bohatej rodiny. Som jedináčik.
„Poďme sa napiť!“ navrhol Damián, keď skončila pesnička. Ja som prikývla a tak sme sa začali predierať cez dav až k pultom.
Alkohol nám bez problémov vydali – stačilo podplatiť barmana, čo nebol vôbec taký problém.
„Ideš zajtra do školy, že?“ opýtal sa ma Damián, keď sme si sadali do boxu. Neušlo mi, ako sa pyšne usmial, keď si ma jeden chalan užasnuto obzeral...
„Áno. Ty?“
„Aj ja, samozrejme. Zajtra máme predsa hokejový tréning na ktorom nesmiem chýbať.“
Odkedy spolu chodíme – bude to pár týždňov – Damiánova popularita vzrastom stúpla. Prijali ho aj do hokejového týmu. Dnes je to už asi najpopulárnejší chalan na škole. Áno, je aj pekný, to sa musí uznať. No doteraz nikdy nebol tak... všimnutia hodný.
„Aha, áno. Kedy to hráte ten zápas?“ opýtala som sa a odpila som si z Fernetu.
„Napozajtra. Prídeš tam, že? Najpopulárnejšie dievča tam predsa nesmie chýbať.“ Žmurkol na mňa a tiež si odpil z pohára.
„Neviem, ešte sa dohodnem s Andie...“
Ja a Andie sme takmer nerozlučné. Vždy sme spolu, všetko robíme spolu a tak. No teda okrem situácií, v ktorých sa občas nezhodneme. Napríklad, ja som ten typ dievčaťa, ktoré si svoju slávu a krásu užíva plnými dúškami, nemám problém sa odviazať a som trošičku pojašená. Andie je môj pravý opak. Je skôr taká vážna, citlivejšia, priateľskejšia, pochádza z trošku chudobnejšej rodiny ako ja, ale zato je ich rodina súdržnejšia, než tá naša. A podotýkam, že má úžasného brata, Lukáša!
Áno, síce chodím s Damiánom, ale mám slabosť na takých chalanov, ako je Lukáš.
„No, ako chceš.“ Pokrčil plecami Damián.
Damián je občas až príliš flegmatický, čo mi na ňom prekáža. Príde mi to tak, akoby mu bolo jedno čo robím za jeho chrbtom, či ho nepodvádzam alebo tak čosi, a je so mnou len pre moju popularitu a krásu... Trošku ma to mrzí, pretože i keď som aká som, lásku potrebujem asi najväčšmi a keby som nemala Andie, už by som tu asi ani nebola...
U nás doma je to totiž dosť zložité. Mama a otec sú takmer vždy v práci a nemajú na mňa už od detstva čas. Do mojich dvanástich narodenín som vždy mala pestúnku. Rodičia totiž chodili domov až neskoro v noci.
Damián náhle položil svoj už prázdny pohár – kedy to stihol vypiť?! – na stôl a potiahol ma za ruku.
„Poď tancovať!“ prehlásil a ťahal ma na parket.
Tak sme sa znovu zamiešali do davu.
Tancovali sme a tancovali a ja som si to užívala až dovtedy, kým som v dave nezbadala chalana, ktorý na mňa hypnoticky hľadel. Najprv som si všimla jeho prenikavé oči. Boli nádherné! Také Damián rozhodne nemá... No potom som si všimla čo má na sebe a všetko zo mňa vyprchalo. Policajnú uniformu.
Zhlboka som sa nadýchla a pokrútila som hlavou. Znova len jeden otrasný policajt, ktorý všetko kontroluje...
„Čo ti je?“ jemne mnou zatriasol Damián, čím ma vytrhol zo zamyslenia. Až tak som si uvedomila, že som prestala tancovať.
„Nič.“ Krátko som odpovedala a koketne som sa naňho usmiala. Zlá nálada ho hneď prešla a prisal sa svojimi perami na tie moje.
Skončili sme tak, že Damián sa opil natoľko, že sa poriadne nevedel hýbať. A bol taký ťažký, že som ho len ledva vedela vytiahnuť von. Áno, priznávam, aj ja som v sebe mala zopár pohárikov Fernetu, no nebola som až natoľko opitá.
Zákon schválnosti bol, že keď sme vychádzali z klubu, pred jeho východom stálo zopár policajných áut a policajti kontrolovali tínedžerov, či nie sú opitý. Zbadal nás jeden a hneď k nám pribehol. Až neskôr som si uvedomila, že je to ten poliš, ktorý na mňa v klube hľadel.
„Máte nejaký problém, slečna?“ opýtal sa a až tak sa pozrel na Damiána. Podľa Damiánovho výrazu tváre si hneď uvedomil, o čo ide.
A ja som bola natoľko triezva, že som si uvedomila, že dá fúkať aj mne.
Celú Damiánovu váhu preložil na seba a odniesol ho k svojmu autu, kde ho na zadné sedadlo uložil. Ja som ho nasledovala a keď Damiána položil, otočil sa ku mne, čo som využila.
Prisunula som sa k nemu bližšie a uhládzala som mu uniformu, pričom som sa koketne usmievala. No, nie je päťdesiatnik, čo mi určite vyhovovalo. Vyzeral vcelku mlado. A fešák...
„Pán policajt,“ začala som oslňujúco a on na chvíľu ustrnul. „Kam ho teraz vezmete?“ opýtala som sa a keďže vo mne trošku vrel alkohol, povedala som to trošičku omámene.
On sa spamätal a slabo ma od seba odsunul. Mal silné ruky... Zohol sa a z priečinku na dverách vytiahol dreger.
„Tam, kam aj teba, ak nafúkaš.“ Povedal a ja som si povzdychla.
Nakoniec som skončila na policajnej stanici, medzi samými opitými tínedžermi, bezdomovcami a úchylákmi. Cítila som sa hlúpo, keď na mňa tak zízali...
S tým policajtom, ktorý mňa aj Damiána zatkol, sme na seba v jednom kuse zazerali a keď sa na mňa nepozeral, obdivne som si ho premeriavala.
Bol svalnatý, s hnedými trochu dlhšími vlasmi a navonok vyzeral veľmi drsňácky, čo ma na ňom upútalo asi najviac.
Dostala som šancu len na jeden telefonát – aj to som si musela vyprosiť – a tak som zavolala Andie. Až neskôr mi došlo, že už je dosť veľa hodín a asi ju zobudím...
ďalšia časť bude čoskoro na webke @jajusqa123
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár