S povzdychom som teda vošla do veľkého domu. Ihneď ma ovanul teplý vzduch, ktorý mi šľahol do ľadovej tváre. No spoza rohu sa vovalil Isaac, čo ma šľahlo ešte viac. Už bol v župane, oblek som si všimla prevesený cez stoličku. Mamu som nikde nevidela, ale podľa jeho výrazu tváre som usúdila, že bude niekde v hale a počuje každé slovo.
"Kde si bola, mladá dáma? Uvedomuješ si, koľko je hodín? S tvojou mamou sme sa o teba strachovali." začal a hoci jeho hlas znel otcovsky vyčítavo, očami ma vraždil.
Čo najrýchlejšie som si vyzliekla kabát a prezula som sa do domácej obuvi. Chcela som okolo neho len bez slova prejsť, no zatarasil mi cestu.
Pomaly som k nemu opäť zdvihla zrak a odtiahla som sa od neho.
"To je moja vec." zamrmlala som a znovu som chcela okolo neho prejsť, no márne. Chytil ma za ramená a postavil pred seba.
Ani som nezakryla triašku, ktorá ma pochytila pri jeho dotyku a temer ma naplo. Len nech vidí, čo vo mne vyvoláva ten hnusák.
"Sme tvoji rodičia, musíme vedieť kde si." prízvukoval mi a provokačne nadvihoval obočie.
Vytrhla som sa mu a mala som nutkanie napľuť mu do tváre.
Ako veľmi ho neznášam! Je to obyčajný násilník a ide o sebe hovoriť, že je mojím rodičom? Celé je to zvrátené a proti prírode. No najhoršie je, že som bezmocná. Nemôžem urobiť nič, nič povedať, pretože mi nik nebude veriť. Bolo by to slovo bezvýznamnej bláznivej pubertiačky proti slovu významného podnikateľa.
"Ty. Nie si. Môj. Rodič." dala som si záležať na artikulácii tých slov, aby mu náhodou neušli.
Už-už chcel niečo povedať, no za chrbtom sa mu zjavila mama. Zmierlivo mu položila ruku na rameno a na mňa sa vyčítavo pozrela.
"Ako to s Isaacom rozprávaš? Živí ťa a stará sa o to, aby ti nič nechýbalo, moja milá." povedala zamračene a nechápavo pokrútila hlavou.
"Áno, stará sa." poznamenala som ironicky a bez okolkov naňho pozrela.
Neušlo mi, že si uvedomil, o čo mi ide, preto cúvol.
"Nechajme ju, Esther. Ešte bude hovoriť, ju psychicky týrame. Poď." otočil sa na odchod a ani sa na mňa nepozrel.
No mama ku mne ešte pristúpila.
"Nechápem, čo sa to s tebou stalo. Prečo sa tak správaš? To ti naozaj tak vadí, že som šťastná?" jej oči boli zmučené a videla som, že premáha slzy.
Bezmocne som na ňu hľadela a radšej som si kusla do jazyka. Keď ju budem presviedčať o tom, aký ten jej dokonalý manžel naozaj je, budem len prilievať olej do ohňa. No mohla by som jej aj ja klásť takéto otázky. Prečo je tak zaslepená? Prečo verí jemu a nie mne?
Moje mlčanie si vysvetlila po svojom a s prikývnutím odišla.
Vbehla som do svojej izby a hlasno za sebou zatresla dvere. Keď som sa hodila na posteľ, zbytočne som sa snažila potlačiť plač.
Môj život nemá zmysel. Nemám žiadnu rodinu, okrem nich dvoch. Žiadnych starých rodičov alebo sesternice . Jeho rodinu nepoznám a ani nechcem.
A priatelia? Dobre, dalo by sa povedať, že tým feťákom na mne záleží, ale určite by ma vymenili za jednu dávku nejakej žbrndy. Dokonca aj Mike, aj Sam.
A spolužiaci? Veď si ani nepamätám ich mená už.
Jediná osoba, s ktorou som po tak dlhej dobe dokázala vydržať aspoň aký-taký rozhovor je ten bezďák Remon.
Pri spomienke naňho som trošku pookriala. Ktovie, čo teraz robí. Šiel hrať niekam na stanicu, aby neomrzol alebo stále sedí pred tým kinom? A ja tu fňukám, v teplej posteli a so strechou nad hlavou. Mala by som si vážiť aspoň to málo dobrého, ktoré mám. I keď možno on má niekde rodinu, ktorá čaká na drobné, aby si kúpili rožky na večeru. A možno má viac rokov, než na koľko vyzerá a je ženatý. Radšej by som bola chudobná, s milujúcou rodinou, ako takto bohatá a v skutočnosti nemám nikoho.
Pohľadom som zavadila o ockovu fotku a musela som si ju k sebe vziať. Ako veľmi mi chýba! On bol presne tým dokonalým otcom, po akom túži každé dieťa. Dával mi pocítiť, že som jeho princezná a on bol mojím hrdinom. Pracoval ako hasič a pri zásahu v horiacej budove aj zahynul. Bolo to ťažké obdobie. Vždy som mala pred očami všetky naše spoločné výlety a hry. Každý bozk do vlasov a každé zdvihnutie do vzduchu so zatočením. A stále si na to zreteľne spomínam. Dokonca často uvažujem, čo by asi povedal mame na jej správanie. Ale určite by jej to neschvaľoval.
Aký by asi bol náš život, keby ešte žil?
Ako som zvierala jeho fotku v rámiku, ani neviem kedy som zaspala. No prebrali ma až lúče zimného, zubatého slnka. Dezorientovane som pozrela na digitálne hodinky na nočnom stolíku. Červené paličky ukazovali 06:16.
Možno ma ani nezobudilo to slnko, ktoré mi svietilo do očí, možno to bolo tou vôňou praženej slaniny, ktorá sa niesla vzduchom a v mojom žalúdku spôsobovala koncert na želanie. Veď, jedla som naposledy niekedy včera poobede. Aj to len bagetu z automatu, ktorú mi dala Samantha.
Ťarbavo som vstala z postele a prekvapene som si všimla, že mám na sebe ešte stále károvanú košeľu zo včera, rovnako aj legíny. Nestáva sa mi to často, že tak ako prídem domov, tak na druhé ráno aj vstanem. A mama to vie tiež. Takže voňavé raňajky budú musieť počkať - teda, ak si ich vôbec dám.
V mojej kúpeľni, v sprche, ako na mňa stekala teplá voda a zmývala cigaretový dym z mojej pokožky aj z vlasov, mi opäť napadol Remon. Aj jemu by taká sprcha dobre padla. Ktovie, čo s ním je teraz. Prežil noc? Neumrel od hladu? Ach, prečo ma to vôbec zaujíma? Veď je to bezdomovec ako každý iný. Všetci sú rovnaký. A mala by som si skontrolovať peňaženku, či sa mu nejakým skazeným trikom nepodarilo mi ju vziať.
Pri tej myšlienke som sa zarazila. Naozaj si myslím, že aj keď je špinavý a hladný, znížil by sa k tomu, aby ma rozptýlil a okradol? Nie, nemyslím si to. A popravde, akýsi tichý hlások v mojej hlave mi našepkáva, aby som sa pred to kino šla dnes pozrieť, vzala niečo na jedenie a teplý čaj a opäť sa pohrúžila do počúvania jeho dokonalého hlasu a gitary. Urobím to? Neurobím? Musím si to premyslieť.
Vyšla som z kúpeľne a keď som len v župane vošla do izby, na posteli ma čakalo prekvapenie. Nie, neležal tam nahý Isaac, to by som sa asi na mieste potikovala. Práve naopak. Na podnose som mala tanier so slaninou a omeletou, naboku pohár s pomarančovým džúsom. Prekvapene som zastala a zízala na to. Nemôžem mať halucinácie, sprcha ma prebrala. Ale čo to má potom znamenať?
Práve vtedy vošla do izby mama s úsmevom od ucha po ucho.
"Dobré ráno, dcérka. Chcela som ťa prekvapiť raňajkami do postele, ale skazila si mi to." ospravedlňujúco pokrčila plecami a o kúsok ku mne podišla.
Tak kto sa v nej má vyznať? Včera večer mi vyčítala, že jej nedoprajem šťastie a teraz mi pripravila raňajky do postele? U naozaj nemôžem byť viac zmätená.
"Ehm, to sa dá ešte napraviť." pochybovačne som nadvihla obočie a ona podišla k posteli. Nadvihla podnos a keď som si sadla a prikryla sa, jemne ho na mňa položila.
"Máš tu všetko, čo máš rada." žiarivo sa usmiala.
"Ďakujem." stále som tomu neverila.
Je dnes nejaký špeciálny deň? Alebo žeby... žeby už bolo 17. decembra?
Akoby mi čítala myšlienky, vtisla mi do vlasov bozk a pohladila ma. Keď sa ku mne nahla, ovanula ma jej jemná vôňa.
"Chcem, aby si tento smutný deň začala príjemne."
Áno, dnes je 17.12., deň kedy zomrel otec.
Venované @lovekatherine @janini a @bebubi :3
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
lovekatherine
18. 3.marca 2013 19:40
Juuu super! :3 že bude aj ďalšia čast?
3
@lovekatherine & @1dada5 áno áno, bude mám ešte na papieroch napísané ďalšie 3 časti, už si len nájsť čas na prepisovanie a ďakujem
Napíš svoj komentár