Erick sa otočil k Remonovi.
"Za toto," začal a ukázal pri tom na moju porezanú ruku, ktorá ma začínala výborne štípať. "mám ešte väčšiu chuť ti vraziť ako doteraz."
"Nie, už nikto nikomu nevrazí," vyštekla som nahnevane.
"Len si poslúž," nevšímal si ma Remon a s nebezpečným výrazom v tvári sa k nemu o krok priblížil.
"Prestaňte už!" Zamiešal sa do toho -konečne!- Mike a oboch ich od seba odsotil.
"Ste ako malé deti. Prečo sa vlastne hádate?" nechápavo pokrútila hlavou Sam.
S rovnakou otázkou v očiach som sa na Remona zahľadela. Neušlo mi, ako uhýbal pohľadom.
"Tento tu," odpľul si Erick smerom k Remonovým nohám. "na mňa zazeral. A na mňa nikto nebude hádzať krivé pohľady! Nikto!"
Až vtedy som si uvedomila, ako na ňom vidieť, že je v podnapitom stave.
"To myslíš vážne? Kvôli takej hlúposti si vyvolal bitku?" oborila som sa naňho a aj mňa samú zasvrbela dlaň.
"Bože, ako môžem žiť pod jednou strechou s takým idiotom. Vieš čo? Buď taká láskavý a vypadni za ostatnými, už si to pohnojil dostatočne." vyriekol Mike s jasnou hrozbou v hlase, ktorú postrehol aj Erick a preto radšej odkráčal.
"Ehm, pôjdem pre istotu za ním, aby nevyprovokoval niekoho ďalšieho." ozvala sa "chápavo" Samantha a skôr, ako by som stihla niečo povedať, vybrala sa za ním.
Oboch som si ich krátko obzrela.
Prečo ma tu nechali práve s nimi?
Mike mi pohľad opätoval. Nebol to veľmi prívetivý moment.
"O čo ti ide?" opýtala som sa ho rozladene a on sa krátko pozrel na Remona.
"Nie som sprostý, Roxette." zavrčal a až tak sa ku mne otočil. "Myslíš si, že uverím tvojmu chabému vysvetleniu?"
Nahnevane som naňho zazrela.
Dočerta s ním!
Začala som cítiť, že ruka ma čoraz viac štípe. Dočerta aj s ňou.
Rýchlo som sa opäť naladila na nich. Ruku budem riešiť potom.
"Prečo by to malo byť chabé vysvetlenie? Zas za všetkým hľadáš postranné úmysly, Mike?" zamrmlala som otrávene a dúfala som, že to vyzerá vierohodne.
Pravda je taká, že som Erickovi nemohla dovoliť, aby mu ublížil. Určite nie kvôli tomu, že Erick by z toho mohol mať problémy, na tom mi vôbec nezáleží. Skôr kvôli tomu, že je to proste Remon. Chalan, ktorý nič nemá a pritom má toho viac, ako ktokoľvek iný. Neviem to vysvetliť. Každá bunka v mojom tele prahla po tom, aby som ich rozdelila. Aby bol len Remon v poriadku.
"Pretože si ho pamätám," ukázal za seba a ja som sa na Remona automaticky pozrela.
Upieral na mňa pohľad, ktorý som nedokázala rozšifrovať. V tvári sa mu striedalo viacero emócií - zmätenosť, hnev, bolesť... Dokonca na chvíľu som tam zbadala aj úľavu, čo mi nedávalo zmysel. Práve ho zbili a jemu odľahlo?
No videla som aj tú špinu, ktorej som ho kedysi zbavila. Teraz mi to pripadá, akoby to bolo už veľmi dávno. A on opäť klesol na dno, z ktorého som sa ho snažila vyhrabať.
Hlasno som si povzdychla. Očividne ani môj posledný nemý výlev cigaretovým ohorkom a prostredníkom nezabral.
Otočila som sa k Mikovi. Zachmúrene ma pozoroval a čakal.
"Čo tým chceš povedať, Mike? To už nemôžem nikoho zachrániť? To isté by som urobila pre teba alebo pre Samanthu." prižmúrila som oči a prekrížila som si ruky na prsiach.
Prečo to musí riešiť? /Prečo ma jednoducho nepobozká a nepovie, aký je na mňa hrdý? Každý normálny, milujúci chalan by to urobil. Nie, on musí byť zaťatý a v mojom poloklamstve musí hľadať pravdu.
Na moje prekvapenie sa ozval Remon. Asi si všimol tú neochotu a bezmocnosť v mojej tvári a rozhodol sa zasiahnuť. Našťastie.
"Hej, Mike," oslovil priamo jeho a on sa k nemu pomaly otočil s chladným výrazom v tvári. "nič ma do toho nie je a ani by som sa neozval, keby tvoja frajerka nekrvácala. Namiesto toho, aby si ju zbytočne vytáčal a stresoval, by si ju mal vziať domov alebo do nemocnice."
Nahnevane som si vzdychla.
"Žiadnu nemocnicu nepotrebujem," zamrmlala som podráždene.
Aj keď tú ruku mimoriadne cítim štípať, kým sa na to nepozerám, dokážem bolesť ľahšie ignorovať. A teraz tu mám iné problémy ako jeden krvácajúci škrabanec.
Ani jeden z nich si ma nevšímal. Mika som videla len zozadu, ale podľa toho, ako sa mu triasli ruky mi došlo, že sa začína hnevať. A v Remonovej tvári som videla nechuť a únavu. Očividne má aj on už dosť. Veď len pred chvíľou dostal riadnu nakladačku!
"Máš pravdu, nič ťa do toho nie je. Tak čo keby si vzal ten svoj špinavý zadok, poutieral za sebou šmuhu a vyparil sa?"
Keď ma prešla náhla hrôza z toho, čo Mike povedal, o krok so k nemu pristúpila.
"Mike! Ovládaj sa!" zavrčala som výhražne, no opäť celkom zbytočne. Znova ma odignorovali.
Som snáď vzduch alebo čo?!
"Až keď uvidím, že sa o ňu dokážeš postarať. Doteraz si sa nijako neosvedčil, práve naopak." Remonovi z očí šľahali blesky a ruky zatínal do pästí.
No, očividne som. Nie len že ma svedomito ignorujú, ešte sa o mne bavia akoby som am ani nebola.
Skôr, ako som stihla nejako reagovať, Mike sa po ňom zahnal. Aj Remona to prekvapilo, pretože sa nestihol ubrániť a Mike ho zasiahol svojím pravým hákom priamo do oka. Videla som, ako mu tvárou prešiel kŕč, chytil sa za hlavu, o pár krokov cúvol a zohol sa s bolestivými lapaniami po dychu.
Niečo hlboko v mojom mozgu mi radilo, aby som sa na Mika okamžite vrhla a doškriabala mu tvár. Na moment som si to dokonca aj predstavila. No potom som videla, že Mike urobil k Remonovi jeden, potom druhý krok a prebrala som sa zo šoku. Chytila som za zápästie, nechty som mu zaryla do kože a postavila som sa pred neho.
"Si normálny?! Dočerta, Mike, čo to robíš?" skričala som naňho a rukami som sa zaprela o jeho hruď, aby sa už nepohol ani o centimeter.
Chvíľu mi nemo s hnevom hľadel do tváre, až kým sa neupokojil a neuvoľnil sa. Zhlboka sa nadýchol, no zrak zo mňa nespúšťal.
Rozhorčene som krútila hlavou.
Dnes majú všetky bytosti s chromozómom XY chuť na bitky? To je mi teda skvelý Valentín.
Otočila som sa k Remonovi a podišla som k nemu.
Stále bol zohnutý, no keď som sa jemne dotkla jeho chrbta, zdvihol hlavu. Ihneď som videla, ako mu oko začína opúchať. Venoval mi zničený pohľad.
"Prepáč," zašepkala som tak, aby to počul len on. Hneď na to som však pokračovala nahlas, aby to počul aj Mike. "Mal by si už odísť. Choď a zabudni na všetko, čo sa dnes stalo."
V hlave mi skrsol nápad. Len aby mi to prešlo.
Jeho ubolený pohľad mi akoby vrazil dýku do rebra.
Rýchlo som sa k nemu naklonila, akože si prezerám jeho zranenie.
"Darkmed street, dvadsiata prvá, vila na konci s veľkým pozemkom. Vieš sa tam nejako dostať?" zašepkala som naliehavo.
Na chvíľu sa obzrel za Mikom akoby kontroloval, či i niečo všimol a potom dosť badateľne prikývol, takže Mike si musel domyslieť, že súhlasí s mojimi predchádzajúcimi slovami.
Vystrel sa a bez toho, aby sa obzrel odkráčal do rušnejšej časti ulice až mi zmizol z dohľadu.
Pomaly som sa otočila k Mikovi. Z jeho výrazu mi došlo, že si uvedomil, čo urobil a je mu to ľúto.
"Roxy," začal, no ja som ho prerušila.
"Prosím, nechaj ma aj ty na pokoji. Keď budem pripravená, ozvem sa ti."
A celého vyvaleného som ho tam nechala stáť.
Opäť sa ospravedlňujem za meškanie všetkým svojím fanúšikom (A) hlavne @janini @1dada5 @picpac @lovekatherine a všetkým ostatným
A toto je môj 100. vymyslený príbeh! :3
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
jajusqa123
10. 8.augusta 2013 09:11
Pcha.. akoby som ja na túto chvíľu nečakala
4
Zažila som utrpenie v podobe : No internet connection in Czech republic
7
neviem, kedy bude, keďže teraz sa venujem niečomu väčšiemu.. (A)
11
Toni? budeš pokračovať v písaní tohto príbehu??? bola by škoda keby to nedopíšeš je to fakt super úžasní príbeh a ty máš fakt talent prosím dopíšeš tento príbeh?
Napíš svoj komentár