Gauč bol krásny s koženými poťahmi a po celej dĺžke obývačky boli veľké police plné kníh. Stôl pred gaučom bol celý zo skla a po jeho nôžkach sa niečo ligotalo. Bola som taká omámená tou krásou, že som ani nevedela identifikovať čo sa na ňom tak lesklo. Oproti gauču bola skriňa- vytesaná asi z orecha- s poličkami na ktorých boli fotky. To ma asi najviac zaujalo, pretože ma k nim niečo strašne ťahalo.
Každá fotka mala rovnaký rám. Na niektorých fotkách boli piati ľudia a na niektorých ich bolo menej. Spoznala som na každej fotke Austina, Justina a Mandy. No ešte tam boli dve dievčatá. Justin tam mal jednu fotku z takou blondínou, ktorej sa vlasy na slnku leskli tak isto ako aj oči. Obaja boli na tej fotke šťastný a držali sa za ruky. Na ďalšej bol Austin a objímal krásnu brunetku.
Prečo som ani jedno s tých dievčat tu ešte nevidela?
Tá Justinova fotka ma zaujala. Zobrala som ju do ruky a intenzívne pozorovala.
Koľko rokov asi má to dievča? Neviem, ale je veľmi pekná. Pri nej som ja len šedá myška. Má zvláštne iskry v očiach. Na tej fotke je veľmi šťastná. Tak ako aj Justin.
Tak som tam tak pred tou skriňou stála a prezerala si tú fotku.
„ Mell.“ usmiala sa vedľa mňa Mandy.
„ Ach! Vystrašila sa ma!“ zhíkla som keď stála s nevinným pohľadom hneď vedľa mňa. Usmiala sa a potom pozrela na fotku, ktorú som držala.
„ Ako vidím, už si si tu zvykla.“ usmiala sa a ja som jej podala fotku.
„ Prepáč. Táto ma nejako zaujala.“ povedala som a ona si ju so slzami v očiach pozerala.
„ Neospravedlňuj sa mne. Ospravedlň sa Justinovi.“ povedala a ukázala za mňa. Otočila som sa a za mnou stál Justin a vedľa neho Austin.
Na Justinovi bolo vidno, že sa snaží skryť slzy. V rukách držal ďalšiu fotku a zo zroneným úsmevom na tvári si ju prezeral.
„ Nemusíš sa ospravedlňovať.“ povedal mi ale z fotky nespustil oči.
Austin si zobral fotku, na ktorej je s tou brunetkou a zahľadel sa tej dievčine na fotke do očí. Jemne sa usmial a zaklipkal očami, pretože sa snažil zahnať slzy, ktoré sa mu už tískali von.
„ Sadni si, Mell.“ ponúkla Mandy a bradou mykla ku krásnemu gauču. Jej nevinný pohľad mi naznačoval, že sa nemám čoho báť. Doširoka sa usmievala a fotku zložila presne na miesto, kde bola doteraz.
Prešla som ku gauču a posadila sa. Bol taký mäkký, že som sa cítila ako keby som sedela na mraku.
„ Ja... no chcem sa vám poďakovať, že ste mi zachránili život a že ste sa o mňa takto pekne starali, ale už by som mala ísť domov.“ povedala som a Mandyn úsmev sa rozplynul. Medovo-hnedé oči sa vryli do tých mojich.
„ Mell, ak si myslíš, že nás to obťažuje, tak...“ nestihla dopovedať, pretože jej skočil do reči Justin. Mierne sa na neho zamračila.
„ Mandy, nechaj ju. Ak si myslí, že už chce ísť domov, nemali by sme ju tu držať proti svojej vôli.“ povedal zvláštne pokojným a vyrovnaným hlasom. No aj tak som v tom hlase pocítila bolesť. Bolesť psychickú.
„ Ale...“ snažila sa mu protirečiť, no on ju jediným pohybom hlavy doprava a doľava utíšil a ona sa vzdala. Plecia jej prehrou ovisli a ona si povzdychla.
„ Tak dobre. Ale Mell, ak by si niečo potrebovala, toto je naša adresa. Ak sa budeš chcieť kedykoľvek vrátiť, môžeš.“ povedala a zo šuplíka na hnedej veľkej skrini vytiahla malý papier a pero a rýchlymi pohybmi ruky mi tam niečo načmárala. Potom mi ten papier z miernym smutným úsmevom podala. Úsmev som jej opätovala.
„ Sľubujem, že ak sa mi ešte niečo stane, alebo vás budem potrebovať, jednoznačne sa vrátim.“ povedala som Mandy a ona sa hrdo vystrela. Usmiala sa úsmevom nádeje a sadla si vedľa mňa.
„ Budeš mi chýbať.“ povedala a jemne ma objala. Videla som ako sa jej slzy tlačili do očí. No popravde aj mne. Ani netuším prečo, veď ju ani poriadne nepoznám, no aj tak som cítila, že mi bude chýbať.
„ Aj ty mne, Mandy.“ zašepkala som jej pri uchu. Keď sa odo mňa odtiahla, prešla som očami po Justinovi a Austinovi.
Austin si povzdychol a následne sa slabo usmial.
„ Aj mne budeš chýbať. Niekedy sa ešte zastav.“ povedal ešte stále s menším úsmevom. Ja som mu na to len prikývla a potom pozrela na Justina.
Ešte stále stál pri skrini a hľadel na fotku. Musela preňho znamenať viac než hociktorá iná fotka. Potom ju položil na svoje miesto, dve sekundy na ňu ešte hľadel a potom sa otočil ku mne. Aj on si povzdychol a postavil sa vedľa svojho brata.
Jeho oči sa vpíjali do tých mojich a ruky si preložil na prsiach. Tie isté oči, ktoré sa do mňa vpíjali, v sebe ukrývali aj istú bolesť.
„ Maj sa dobre, Melissa.“ len na toľko sa zmohol a potom sa na päte otočil a odkráčal hore. Čo sa mu stalo?
Mandy si tiež povzdychla a potom vstala. S úsmevom ku mne vystrčila svoju malú ruku a ja som do nej vložila svoju dlaň. Postavila som sa a ona ma zaviedla do chodby.
„ Austin ťa odvezie aspoň k hotelu Amasoks a potom by si mala ísť rovno domov, odpočinúť si.“ povedala a ešte raz ma objala.
„ No dobre, choď už, lebo sa rozplačem.“ povedala a chrbtom ruky si poutierala slzy. Zachichotala sa a otvorila mi dvere.
Ja, Mandy a Austin sme vyšli do prekrásnej záhrady. Bolo vidieť, že sa o ňu úhľadne niekto stará. Pravdepodobne Tracey.
Austin mi džentlmensky otvoril dvere na jeho krásnom športiaku na mieste spolujazdca a on si sadol na miesto šoféra. Mandy nám s úsmevom mávala, až kým sme nezašli za bránu ich vily.
Bolo hrobové až trápne ticho. Teda až kým sa neozval Austin.
„ Nechceš, aby som ťa radšej zaviezol až domov? Ulice sú o takomto čase plné úchylákov a ožranov.“ povedal a spustil okienko. Studený vzduch mi fajne ovieval tvár.
„ Tak dobre. Bývam na štyridsiatej piatej Avenew južne od vily Parkensons.“ nasmerovala som ho a on prikývol.
Užívala som si chladný vzduch a pritom- neviem prečo- myslela na Justina.
Prečo bol taký zarmútený? A kto je to dievča z fotky? Táto otázka mi nedala najviac pokoj. On bol taký odkedy ma videl v týchto šatách...
Pozrela som sa na šaty. Boli krásne rozprestreté po celom sedadle.
„ Si v nich krásna.“ poznamenal Austin a tým ma prebudil do prítomnosti. Asi si všimol môj pohľad na šaty, preto sa ozval.
„ Ou, ďakujem.“ povedala som a v duchu som ešte dodala: Ale Justinovi sa v nich očividne nepáčim.
On sa len letmo usmial a pozeral späť na cestu.
O päť minút som bola doma.
„ Ták a sme tu!“ povedala som a on sa zasmial.
„ Všimol som si.“ zamrmlal. Ja som si odopla pás a on mi medzi tým otvoril dvere.
„ Ďakujem.“ usmiala som sa. On mi úsmev opätoval a oprel sa o kapotu auta.
„ Čiže... kedy sa znova uvidíme?“ opýtal sa. Trochu ma táto otázka zaskočila.
„ No... ja neviem.“ povedala som a on spustil plecia.
Akú má skvelú bundu. Určite značky Amarela ktorá sa skôr hodí na motorku Ixon Satanic. No na ňom vyzerá perfektne.
Väčšina ľudí má motorku preto, aby si o nich ostatný mysleli, že sú veľký šraci a poriadne bohatý. Vlastne aj preto, aby ich tie motorky skrášlili a aby priťahovali baby.
Myslím, že Austinovi netreba ani motorku, pretože už teraz naňho stopercentne letí väčšina báb.
„ Tak dúfam, že čoskoro.“ žiarivo sa usmial.
Tak veľmi sa podobá na svojho mladšieho brata...
„ Aj ja.“ povedala som, no skôr som sa chcela vidieť s Justinom než ním.
„ Tak ja už asi pôjdem. Tvoja mama ťa už čaká.“ pousmial sa a ukázal za mňa na dvere. Mama tam už stála, očividne, nachystaná niekam odísť.
„ Dobre.“ zamrmlala som Austinovi a on si už nasadal do športiaku.
Ani nie za päť sekúnd bol za našou bránou.
Tak som šla rovno k mame, ktorá na mňa už čakala s úsmevom, keď pozerala ako Austin odchádza.
„ Ahoj, dcérka. Prečo si toho mladého muža nepozvala ďalej? Veď ti zachránil život.“ usmiala sa a tuho ma objala.
„ Ahoj, mami. To nie on ma zachránil. A aj tak sa asi ponáhľal.“ povedala som a držiac mamu za ruku vošla do našej menšej vily.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
maciatko0985
20. 6.júna 2011 19:49
myslím, že stačí len... disappointed:thumbs)!
Napíš svoj komentár