*
Tráva. Steblá trávy mi jemne hladili odhalenú pokožku a kvapky rosy sa strácali v mojich dlhých vlasoch. Lúče jarného slnka ma láskali, tak som zavrela oči a užívala som si tú scenériu. Ležala som v tráve a na celej lúke som bola okrem rôzneho hmyzu jediný živý tvor. Ticho ma napĺňalo a ja som nedokázala myslieť na nič iné ako na pokoj. Až kým sa odrazu všetko nezotmelo.
Slnko vystriedali husté čierne mračná a v diaľke kdesi hlasno zahrmelo. Neochotne som sa posadila. Prečo mi počasie musí zničiť tento raj? Chcem aby tu bolo tak príjemne už navždy a aby som sa tu izolovala pred všetkým a pred všetkými! Z oblohy sa však spustili veľké kvapky dažďa.
Z nepochopiteľného dôvodu ma naplnil strach. Bála som sa, no netušila som čoho. Chvatom som sa postavila. Chcela som sa schovať niekam pod stromy, no nikde žiaden nebol. Len čistý otvorený priestor. Silný vietor mi hnal vlasy do tváre, takže som mala problém niečo vidieť. No počula som to. Všetok ten naliehavý šepot mi hučal v ušiach. Počula som ho, no nerozoznávala som slová. Akoby zdroj, odkiaľ šepot vychádzal, bol až príliš ďaleko.
A potom tie tiene. Všade okolo mňa sa rýchlosťou blesku mihali zlovestné dočierna sfarbené bytosti. Z nich pochádzal ten bezslovný šepot. A bol čoraz intenzívnejší, až sa nedal počúvať. Musela som si rukami prikryť uši. Kolená sa mi podlomili a ja som sa zrútila na zem. Skrčila som sa do klbka v domnienke, že tak prehluším ten šepot, ktorý však neustával. V hlave ma mučil naďalej a silná búrka tomu vôbec nepomáhala. A hoci som bola na veľkej lúke uprostred ničoho, cítila som sa ako v klietke. Postupne som nedokázala ani dýchať.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
S hlbokým nádychom som sa posadila na posteli. Vrabčie hniezdo na hlave len potvrdzovalo to, čo ma posledné dni mátalo neustále. Každú noc tá otrasná nočná mora, ktorá trvá už zopár týždňov.
Rukou som sa chytila za spotené čelo. Nie, to vôbec nie je normálne. Ako sa mi môže každú noc snívať úplne ten istý sen, ktorý má vždy ten istý dej a skončí vždy v tom istom?
Ticho v izbe prehlušilo pípanie budíka.
"Nemohol si začať pípať tak o päť minút skôr?" zamrmlala som namrzene a vypla som ho.
Pohľad z okna mi umožnil vidieť ranné slnko. Jasne mi svietilo do izby a mňa hneď o kúsok prešiel strach z toho sna. Vstala som a ponaťahovala som sa.
Čaká ma ďalšie peklo... Škola. Znovu celý deň znášať drísty profesorov, ochkanie roztlieskavačiek nad futbalistami a pri prechádzaní po chodbe vypočutie úchylných rozhovorov chalanov. Čo viac si môže sedemnásť ročná tínedžerka, ktorá sa z celej strednej pozná dobre len s dvomi ľuďmi, že?
Zlá nálada ma opäť pochytila. Tak veľmi už chcem vypadnúť z tej otrasnej školy a rovno aj z celej Kalifornie. Zmaturovať a ísť na výšku niekam do Európy. Každý máme nejaký sen. Niekto túži po veľkom dome, s bazénom, niekto po veľkej rodine, niekto zas o sláve. Ja snívam o tom, ako sa presťahujem, kúpim si malý domček niekde pri jazere a budem si žiť sama svoj život, bez hocakých obkecov. A postupom času si možno vytvorím malú rodinu. No dovtedy musím žiť v tomto strede stredoškolského diania a znášať všetko potichu.
S povzdychom som vyšla z izby, rovno do kúpeľne.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
1dada5
1. 2.febuára 2013 20:14
začalo ma to zaujímať
Napíš svoj komentár