„ Čože?“ opýtala som sa a nervózne som si zahryzla do pery.
„ No... deň po tom, ako sa presťahuješ na Gradarru, bude pre teba usporiadaný uvítací ceremoniál, počas ktorého prejdeš magickým procesom, ktorý na tebe urobia bytosti z rady Starších. Tvoja moc sa tak niekoľko znásobí. Fakt ma zaujíma, aká veľká bude!“ vysvetlila mi Emirtas a ja som na ňu vyvalila oči.
Takže teraz sa zo mňa už vôbec nestane upír! Budem ešte silnejšia ako teraz! Niéééééé!
„ Čože? Nie! To nie!“ neveriaco som krútila hlavou.
„ Ešte silnejšia?“ zalapala som po dychu.
To nie je možné! Nechcem byť ešte silnejšia!
„ Áno! Je to fakt super! Uvidíš!“ povzbudzujúco sa na mňa usmiala Emirtas.
„ Eve, dcérka, ty to zvládneš! Si silná žena!“ pridala sa aj mama.
Do konca cesty som sa už neozvala, len som dumala v myšlienkach a v duchu nariekala.
Ako dokážem opustiť Lukea? A Sophie, Emily, Lilly, Alexa, Kevina, Jasona,..? So všetkými sa mám rozlúčiť za tri dni? To neprežijem!
Keď kone zastali pred našim domom, pred dverami nás čakal Alex. Za sekundu vybral tetu Liz z koča, za ďalšiu sekundu ju uložil do postele a za poslednú tretiu bol späť pri nás.
„ Sophie spí a Elizabeth som uložil do jej postele.“ oboznámil nás, keď Emirtas pomohol vyjsť z koča a jemne sa jej uklonil. Potom pomohol vyjsť z koča mojej mame a mňa rovno zdvihol zo zeme a položil vedľa nich. Zamračila som sa naňho, no nič som nepovedala.
„ To je dobre.“ usmiala sa naňho Emirtas.
„ Čo máte v pláne teraz?“ otočil hlavu Alex zo mňa a striedavo sa pozeral raz na Emirtas a raz na mamu.
„ No, ja a stráže odchádzame teraz do Talianska napraviť to, čo tam Eve-in a Sophie-in otec porobil. Takže... vidíme sa o tri dni!“ smutne sa usmiala na moju mamu a potom sa postavila predo mňa. Načiahla ku mne ruky a do svojich dlaní vzala moje zápästia.
„ Neboj sa! Všetko bude v poriadku! Od teraz nastanú lepšie časy, ver mi! Aj Proroctvo to hovorí.“ povedala.
Zrazu sa striasla a zapotácala sa. Mala zasklený pohľad. Alex k nej rýchlo pribehol a s ním aj Pandorra.
„ Čo sa deje?“ nechápala som.
Pandorra začala Emirtas ovievať.
„ Vízia! Niekto sa s ňou spojil a ukazuje jej, situáciu!“ objasnila mi na rýchlo Pandorra.
Tak o tomto som ešte nepočula!
„ Ako kto?“ stále som nechápala. Alex sa na mňa zahľadel a pustil Emirtas, aby mi všetko vysvetlil. Postavil sa vedľa mňa a k Emirtas sa postavila moja mama.
„ Vieš, s Emirtas sa môže spojiť každý, kto žije na Gradarre alebo má niečo spoločné s radou Starších!“ upresnil mi.
Jeho oči mali tmavú až čiernu farbu a ruky sa mu triasli.
„ Alex, si v poriadku?“ opýtala som sa a on si povzdychol.
„ Áno, len som už dlho nebol na love, ale zvládnem to, neboj sa!“ snažil sa ma ubezpečiť. Keď videl, že chcem protestovať, rýchlo dodal: „ Keď sa Lucas vráti, tak pôjdem na lov!“
„ Fajn.“ prikývla som.
Emirtas sa už hádzala menej a zrazu prestala úplne. Svoj pohľad uprela na mňa a zhlboka dýchala.
„ Chytili ho!“ zašepkala a mne srdce vynechalo jeden úder. Od šťastia, samozrejme!
„ Čože?!“ neverila mama.
„ Oni ho... vážne chytili?“ aj Alex neveril.
„ Áno! Práve sa so mnou spojil Baritoss a ukázal mi, ako ho chytili. Po pravde, nevyzeralo to až tak zložito, ako by ste si mysleli!“ prisvedčila Emirtas.
„ A... Kelly?“ opýtala som sa a Emirtas pokrútila hlavou.
„ Ušla. Nevie sa síce, ako sa jej to podarilo, ale ušla.“ odpovedala mi.
Vtom som si niečo uvedomila a vyvalila som oči smerom na les.
„ Lucas...“ zašepkala som v hrôze pri predstave, že by sa s ňou stretol.
„ Neboj sa, idem ho pohľadať a vy zatiaľ choďte do domu a za žiadnych okolností odtiaľ nevychádzajte, rozumeli ste?“ naliehal Alex a my tri sme horlivo prikyvovali.
„ Ale, prosím ťa, daj na vás pozor!“ prosila som a Alex sa ešte usmial.
A potom tam v jednej sekunde ho už nebolo.
„ Hmm... poďme teda radšej dnu!“ povedala mama.
„ Dobre, ale počkajte ešte! Mali by sme vziať pre istotu aj niekoho zo stráže!“ navrhla Emirtas a vtedy zoskočil z koňa vysoký, modrooký chalan. Pomalým, ale zato rozhodným, krokom pristúpil pred Emirtas a kajúcne sa jej poklonil.
„ Vaša výsosť, dovoľte, aby som vás tam sprevádzal ja!“ povedal, ešte stále kľačiac na tej špinavej zemi pred Emirtas.
Ona sa naňho usmiala, pohladkala ho po dlhších tmavých vlasoch a usmiala sa.
„ Blake, mne sa už klaňať nemusíš! Už nie som vaša princezná! Je ňou predsa, tuto Eve!“ krátko sa zasmiala.
Blake náhle zdvihol hlavu a otočil ju mojím smerom.
Pri tom jeho kajúcnom pohľade, sa mi rozbúšilo srdce, ako o závod a podlomili sa mi kolená.
„ Ale nie som! Prosím, Emirtas, nepreháňaj!“ fľochla som na ňu s prižmúrenými očami. Ona sa krátko zasmiala.
„ Neboj, na to si zvykneš!“ žmurkla na mňa a potom sa otočila späť k Blake-ovi, ktorý sa klaňal ešte stále pri jej nohách.
„ Blake, poď s nami!“ povedala a on vstal.
Náhle sa však postavil vedľa mňa a ponúkol mi svoju ruku.
„ Bude mi cťou vám slúžiť! Vitajte v našom svete!“ usmial sa a ja som sa mierne zamračila.
„ Prosím, nevykajte mi! Hlavne ak ste odo mňa aspoň o pár rokov starší!“ poprosila som a pre zmenu sa zamračil on.
„ Ale ja vám tykať nesmiem! Porušil by som pravidlá!“ uzrejmil mi a ja som sa zarazila.
„ Aké pravidlá? O čom to tu hovoríte?“ otočila som sa na Emirtas.
„ No, každá šľachta predsa potrebuje etické pravidlá!“ odpovedala mi a ja som sa otočila späť k Blake-ovi.
S povzdychom som jeho ruku prijala a tak sme spoločne vošli do nášho domu.
Vo vnútri bola hotová spúšť!
„ Och, tak to mi teda bude dosť dlho trvať, kým to všetko poupratujem!“ zakvílila mama.
„ Neboj sa, ja ti pomôžem!“ rozhodne som sa na ňu usmiala.
Rozhodla som sa, že posledné tri dni svojej ľudskej- dobre nie až tak ľudskej-slobody prežijem ako normálny človek! Čo znamená aj pomáhať mame s domácimi prácami a samozrejme, pôjdem do školy! Páni, veď som tam bola naposledy pred dva a pol týždňami!
„ Vážne mi chceš pomôcť s upratovaním?“ nadvihla jedno obočie mama a ja som sa zamračila.
„ Mami, aj keď budem princezná, čo sa mi neskutočne protiví, ešte stále som tvoja dcéra a je mojou povinnosťou ti pomáhať!“ hlesla som a ona sa nad oslovením mami usmiala. Podišla ku mne a tuho ma objala.
„ Ach, tak si mi chýbala, dcérka!“ pošepkala mi do ucha a pohladkala ma po vlasoch.
Och, ako mi len chýbalo toto objatie matky! A o pár dní oňho znova prídem. To nie je možné!
„ Aj ty mne, mami!“ vyronila som prvú slzu, za ktorou prišla aj ďalšia a ďalšia,...
„ No tak, neplač, zlatko!“ snažila sa ma utíšiť mama.
Znova stratím matku! A nie len ju, ale aj všetkých, ktorý sú môj život! No najmä, stratím Lucasa... Čo ja budem bez neho robiť? Veď to tam neprežijem, ak nebude niekde blízko mňa! Prosím, toto mi nerob, ty tam hore!
Slzy mi stekali po lícach a stekali. Čím dlhšie sa ma snažila mama upokojiť, tým som plakala hlasnejšie a tým som sa vo vnútri cítila horšie a horšie.
Ten strašný pocit, že ostanem sama, ,bez mojich blízkych, niekde v neznámom svete, ma ubíjal až k bezvedomiu, do ktorého som následne upadla.
Bežala som po dlhej lúke. Uvedomovala som si, že pred niečím utekám, no ani za svet som si nedokázala spomenúť pred čím. Proste to bol len pocit, že ma niečo naháňa a ja musím utekať. A tak som utekala a utekala, až kým som nedobehla do cieľa. Na konci tej dlhej lúky sa mi nohy zastavili a nevedeli sa pohnúť ďalej. Cítila som na svojom chrbte niečí pohľad, no mala som taký strach, že som sa bála otočiť, kto na mňa tak uprene hľadí. No vedela som, že je to pohľad lovca. A keby som sa otočila, stalo by sa mi to osudným. A tak som tam len tak stála a srdce mi šlo v očakávaní vyskočiť z hrude.
Až keď tá bytosť stála tesne za mnou, nabrala som kúsoček odvahy a otočila som sa. Usmieval sa na mňa blondiak s krikľavo modrými očami a po jeho boku stála Kelly, ktorej šľahali z očí blesky.
„ Je koniec, princezná!“ povedala Kelly zvláštnym hlasom, akoby to ani nebol jej.
Ja som sa zamračila. Koniec čoho?
Až neskôr mi došlo ,že je to môj koniec! Až keď sa ten blondiak ku mne natiahol a nevykrútil mi hlavu celou silou do pravej strany...
„ Niééééééééééé!“ zvrieskla som a od strachu som až spadla z postele.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár