Zrazu som bola s Kevinom v jeho vízii.
Všetko bolo úplne inak, ako doteraz. Všetko bolo úžasné! Ja som bola s Lucasom v záhrade, okolo nás pobehovalo malé dieťa a šťastne výskalo, Emily sa objímala s Kevinom, Sophie spokojne sedela na Alexovi a Lilly sa bozkávala s Jasonom. Tetu Liz som tam nikde nevidela, ale mama pripravovala ovocnú šťavu z pomarančov. Ani vlci tam nikde neboli, len raz za čas bolo počuť z lesa spokojné zavíjanie. Celá tá atmosféra bola dokonalá a keď som sa z nej prebrala, prišlo mi ľúto, že to ja nikdy nezažijem. Veď sa o necelé tri dni sťahujem úplne niekde inde.
„ Tak čo?“ opýtal sa nedočkavo Lucas.
„ Čaká nás skvelá budúcnosť!“ usmial sa Kevin, prešiel k Emily a láskavo ju pobozkal.
„ Niečo konkrétne?“ otočil sa na mňa Lucas.
„ Všetci budú šťastný!“ usmiala som sa a objala som ho.
Nebudem mu kaziť radosť z toho, že je všetkému zlému koniec len pre to, že tu už ja nebudem!
„ Takže je všetkému zlému koniec?“ radostne zahvízdal a ja som prikývla. Následne ma pobozkal.
„ Áno!“ toto nie je klamstvo!
„ To je úžasné!“ poskočila Lilly.
Vtom som si spomenula na tetu Liz.
„ Mami? Kde je teta Lizi?“ otočila som sa k mame, ktorá spokojne stála pri dverách, opretá o ich rám a s úsmevom na perách nás sledovala. Keď som sa spýtala na tetu Liz, úsmev jej trochu poklesol, no snažila sa ho udržať.
„ Je hore v izbe. Ešte stále spí. Bojím sa o ňu!“ priznala sa.
Ja som pustila Lukea a podišla som k nej. Trochu neisto som ju objala.
„ Nebojte sa! Bude v poriadku ona aj...“ odmlčal sa Lucas a náhle sa zamračil.
„ Ona aj bábätko!“ doplnila som a mama potichu zavzlykala.
„ Nie, ona nebude v poriadku! A nechápem, prečo jej to Phill či ako sa to volal, dovolil! Dobre vedel, aké je to riziko a že ju môže ohroziť!“ krútila hlavou. Všimla som si, že mala slzy na krajíčku.
„ Mami, možno nevedel, že je tehotná! Možno ho John zabil ešte pred tým, než mu to ona stihla oznámiť. A možno o tom zo začiatku ani ona nevedela!“ bránila som ho.
„ Eve má pravdu! Phill by ju toľkému nebezpečenstvu určite nevystavil a keby vedel, že je samodruhá, určite by sa toho stvorenia zbavil!“ pridal sa aj Alex.
Ja som si odfrkla.
„ Stvorenia...“ potichu som hromžila, ale bolo mi jasné, že takmer všetci ma počujú, keďže majú taký dobrý sluch, no nikto to nekomentoval.
Prečo stvorenia? Veď je to takisto dieťa, ako sme boli my! No, nie žeby to bolo v mojom prípade až tak dávno, ale aj tak... Je to človek stvorený zo styku dvoch osôb- či už živých, alebo neživých -a vynosený matkou! Čo svedčí o tom, že by to malo byť monštrum?!
Prečo nemôžem mať aj ja dieťatko?! S Lucasom! Aha, on by to nedovolil- ako ho poznám, bál by sa, že to neprežijem, alebo sa mi niečo stane- a ja idem niekam, kam si so sebou nemôžem vziať ani len nejaké zviera, nie to ešte rodinu! A dieťa by som tu určite nenechala bez matky!
Ale aké dieťa som to videla v Kevinovej vízii, ktoré okolo mňa a Lucasa pobehovalo a nadšene výskalo? To mi je ale záhada!
„ To je pravda!“ prikývol na Alexove slová Kevin.
„ Ach, prečo ju len postretol rovnaký osud, ako mňa?! Akurát, že ona má smolu, že už mama nežije a nemôže jej dať ten odvar, ktorý dávala mne!“ znova zavzykala v mojom náručí.
„ Teta Eliz je silná žena, zvládne to!“ povzbudzovala ju Sophie, ktorá už zrazu - tipujem, že ju tam položil Alex – stála vedľa mňa a tiež mamu objímala.
„ Mami? Môžem ísť za ňou?“ opýtala som sa a ona pomaly prikývla.
„ Ale vezmi so sebou pre istotu aj vrecko s krvou. Keby že sa preberie.“ povedala a ja som ju poslúchla.
„ Idem s tebou!“ ponúkol sa Lucas, no ja som odmietla.
„ Nie, chcem byť s nimi chvíľu osamote.“ povedala som a on sa strhol pri množnom čísle, ktoré som použila. Tak ho to ohromilo, že ma okolo seba nechal prejsť bez toho, aby protestoval alebo by ma pobozkal.
Pomaly som vyšla po schodoch hore do izby tety Eliz. Ležala na chrbte, úplne bledá, ako mŕtva. Zarazilo ma to. Rýchlo som k nej pribehla a skontrolovala som ju, či dýcha. Nedýchala!
„ Mami!“ zakričala som v panike. Vôbec som nevedela, čo robiť!
Vtom ma osvietilo a napadlo ma, že potrebuje krv! Pravdepodobne je v kóme, preto sa nezobudila a preto si to dieťa nemohlo pýtať krv.
Pokiaľ dobehla mama, dávala som tete dýchanie z úst do úst s nádejou, že to zaberie, no ono nezabralo.
„ Čo sa deje, dcérka?“ opýtala sa mama pred dverami a keď si všimla, čo robím, zhíkla.
„ Panebože!“ zakvílila.
„ Rýchlo, daj mi tú krv!“ ukázala som na vrecúško, čo držala v ruke. V omámení mi ho hodila.
Zubami som ho otvorila a potlačila som žlč, čo sa snažila z môjho tela dostať von. Otvor som priložila tete na ústa. Tentokrát už neváhala a začala hltať. Vypila za pár sekúnd celé vrecúško a zhlboka dýchala.
„ Mami, choď po ďalšie!“ rýchlo som povedala a ona sa spamätala zo šoku a zbehla dole schodmi. Až vtedy som si všimla, že pred dverami stáli úplne všetci a s vystrašenými výrazmi v tvárach ma sledovali. No ja som sa sústredila len na tetu Elizabeth a jej dvíhajúce sa brucho zakaždým, keď prehltla.
Keď do seba dostala aj posledný dúšok, ako tak schytila farbu a už nebola taká bledá.
„ Fú! To bolo len tak tak!“ výdychla som a zotrela som si pot z čela.
„ Ešte šťastie, že si sem prišla!“ povedala Sophie vystrašeným hlasom!
Teta Lizi sa nepreberala.
„ Áno! Ale teraz ich nechajte samých!“ povedala Lilly a tlačila ostatných von.
„ Eve, my budeme v lese. Keby sa niečo dialo, počuješ našu telepatiu a my počujeme vaše rozhovory.“ povedal Thom a ja som prikývla.
Som rada, že Matta pustili za svojou láskou!
A tak išli preč všetci vlci, Lilly, Emily, Kevin, Sophie, Alex, no mama s Lucasom pri nás ešte chvíľku ostali.
„ Si si istá, že tu chceš byť sama?“ opýtala sa mama so slzami v očiach, no ja som jej prikývla.
„ Áno, mami! Len mi tu ešte nechaj nejakú tú krv!“ povedala som a ona porazene prikývla a odišla.
Zahľadela som sa na Lucasa.
„ Eve, prosím ťa, dovoľ mi tu byť s tebou!“ zaprosíkal a oprel sa o rám dverí. Prekrížil si ruky na prsiach a čakal na moju reakciu.
„ Luke, pozri, ja vážne chcem byť s tetou Liz na chvíľu osamote, ale ešte zopár minút tu pri mne môžeš ostať, ak chceš.“ prikývla som.
Sadla som si na zem k posteli a on vedľa mňa. Chytil ma za ruku a dal mi bozk do vlasov.
„ Povedz mi pravdu! Však o tej oblude, čo Elizabeth nosí pod srdcom, premýšľaš, akoby to bolo normálne dieťa?“ opýtal sa nepokojným hlasom.
„ Luke, v mojich očiach to je dieťa!“ odpovedala som.
„ Lenže ono je to monštrum! Nie dieťa!“ odporoval mi.
„ Lucas, povedz mi niečo. Ak by to bolo naše dieťa, rozmýšľal by si o ňom rovnako, ako teraz? Keby sme ho splodili z lásky my dvaja! Keby to bol výplod našej lásky!“ hovorila som so slzami v očiach.
„ Áno, pretože to nie je človek! Je to monštrum, ktoré z matky vysáva všetky sily! A to by som ja neprežil! Keby si pod srdcom nosila niečo také odporné, ako som ja!“ povedal a naše hlasy začínali naberať na intenzite.
„ Nie odporné! A tete Liz je jedno, či to dieťa bude človek, alebo bude ako ty alebo Kevin! Vidí v ňom niečo, čo jej zanechal Phill a čo už teraz miluje! A každá žena má v sebe materinský cit, ktorý väčšina mužov- či už živých, alebo neživých- nedokáže pochopiť! Luke, ja by som sa na jej mieste chovala rovnako!“ povedala som a potichu som zavzlykala, čo Lucasovi neušlo.
„ Ty chceš mať dieťa, však?“ opýtal sa ohromene.
„ S tebou, láska! Lenže nemôžem, keďže idem na Gradarru a dieťa by som tu bez matky určite nenechala!“
„ Eve...“ povedal Lucas s bolesťou v hlase a tuho ma objal.
„ Ja viem, ty by si nedovolil, aby sme spolu mali dieťa. Bál by si sa, či by som to prežila.“ oprela som si jeho rameno hlavu.
„ Samozrejme, že by som sa bál!“ povedal s bolesťou v hlase.
„ A ja som si už toľko krát predstavovala, ako spolu budeme sedieť na záhrade a okolo nás budú pobehovať drobné deťúrence, ktoré som ja porodila!“ povedala som s povzdychmi. Aj on si povzdychol.
„ Lenže ja nie som človek a ty odchádzaš.“ povedal otupeným hlasom.
„ Ja viem. Už o necelé tri dni sa nám skončí náš spoločný život!“ zakvílila som.
„ Hmm... mám nápad! Čo keby sme tie posledné tri dni prežili ako normálny ľudia? Budem ťa brať na všelijaké výlety a každú sekundu budeme spolu!“ povedal s nádejou v hlase. A mne sa ten nápad zapáčil.
„ To je super nápad!“ prikývla som a obaja sme sa na seba usmiali.
„ Tieto tri dni budú venované len a len tebe a budeme robiť to, čo sa ti páči.“ žmurkol a pohladil ma po chrbte.
„ Hm... no, mám zopár návrhov!“ pobozkala som ho a on sa zasmial.
„ Takže tri dni našej ľudskosti.“ povedal a ja som prikývla.
Náhle mi napadlo, kam by sme mohli ísť.
„ Luke, čo keby sme šli do školy? Vzali by sme aj Emily a Lilly. A aj Alexa, aj keď ten by asi šiel so Sophie...“ premýšľala som a on sa najprv zamračil.
„ Prečo chceš ísť do školy?“ opýtal sa nechápavo.
„ Pretože to je jedna z ľudských vecí, ktoré chcem ešte pred tým, ako pôjdem na Gradarru urobiť. A okrem toho, vymeškali sme tri týždne!“ povedala som vážnym hlasom, no on sa na mňa rozkošne škeril.
„ No, ako chceš! Tieto tri dni budú venované len tebe, takže si vyber sama! a... samozrejme, aj ja nejaký ten program vymyslím. Neboj sa, budeme na tieto tri dni už navždy spomínať!“ usmial sa a znova ma pobozkal.
„ Fajn, tak choď dole za Alexom a ostatnými.“ povedala som, keď sa vo mne znova prebudila tá dravá túžba po ňom.
„ Dobre, ale nebuď tu dlho, je veľa hodín a ak chceš ísť zajtra do školy, mali by sme už ísť spať. Idem oznámiť ostatným, že sa zajtra vstáva do školy a počkám ťa v tvojej izbe.“ usmial sa, na rozlúčku ma pobozkal a potom odišiel.
Zahľadela som sa na tetu Eliz, ktorá mala už farbu človeka a hrudník sa jej rytmicky dvíhal – ak nepočítam prudké pohyby dieťaťa.
Aké to asi je byť matkou? Aký je to pocit, keď v sebe nosí človek ďalšieho živého tvora? Keď v sebe cíti jeho pohyby, jeho potreby, pocity,...
áno, ja viem, je zvláštne, keď o tom premýšľa sedemnásť ročné dievča, ale je to pochopiteľné, ak sa jej život teoreticky končí. Každá osoba ženského pohlavia má v sebe materinské gény a je len jej vec, či ich v sebe potlačí alebo ich nechá vyjsť na povrch. A tie moje si našli cestu von sami.
Chcem mať dieťa s Lucasom! Ach, prečo ľudia vždy najviac túžia po tom, čo mať nemôžu?!
Ako som tak zadumane a pri tom smutne pozerala na tetu, oči jej zrazu zaklipkali a pomaly ich otvorila.
„ Eve?“ opýtala sa trošku chrapľavým hlasom. Až tak som postrehla, že sa už prebrala.
„ Teta Liz!“ usmiala som sa a chytila som ju za ruku. Aj ona sa slabo usmiala.
Bolo vidieť, že ju to tehotenstvo ničí.
„ Ako je bábätku?“ opýtala sa a druhou rukou si pohladila brucho.
„ No,“ začala som a tiež som sa pozrela na jej brucho. Hýbalo sa už pomenej, v rytme jej dychu a toho malého. „myslím, že sa má dobre.“ znova som sa usmiala.
Ona si spokojne vydýchla a znova položila hlavu na vankúš.
„ Tak to je dobre.“ zamrmlala šeptom a zavrela oči.
Mala napuchnuté prsty na rukách, pod očami veľké hnedé kruhy a bola biela ako krieda. Jej vlasy boli bez lesku a strašne polepené, aj keď jej ich mama pred pár hodinami umývala a česala. Nerada to priznávam, ale vyzerala vážne ako živá mŕtvola, keď k tomu všetkému ešte aj zavrela oči.
Vtom oči dokorán otvorila a so zaslzenými očami si ma premerala, aj keď bolo vidno, že ju to stojí veľa síl.
„ Eve, počula som tvoj a Lucasov rozhovor.“ prehovorila tichým hláskom. Bola som ticho, pretože som čakala, že ma za to vyhreší, lenže ona sa len slabo usmiala a stisla mi ruku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár