Povedali mi, aby som sa nepozerala na oblohu, keď príde čas môjho konca. Ale aj tak tu teraz stojím a pozerám sa, ako krvavo červené slnko mojej nádeje zapadá a môžem za to ja. Za tabuľkou nemocničného okna sa odohráva iný život. Život bezo mňa, mojich problémov, mojej existencie. Pritisnem ruku na sklo, akoby som sa doňho mohla dostať, zanechať svoj odkaz aspoň v jednej časti sveta, do ktorého nepatrím, ale nejde to bez toho, aby som sa zranila. Na to však nemám odvahu. A preto to tak sakramentsky bolí.
Čakali ste už niekedy na smrť? Pravdepodobne nie, ale ani vám neprajem to okúsiť. Ide to pomaly, s každou hodinou ma moje telo začína bolieť čoraz viac a viac a... strácam kontrolu nad tým, čo robím. Koľko vecí by som chcela urobiť. Vyznať sa z lásky, ospravedlniť sa priateľom, po dlhom čase prehovoriť s otcom, vytvoriť niečo s mojím znakom, ktorý ľudia spoznajú tak, ako spoznávajú mnohých iných...
Ale nechce sa mi pohnúť. A tak stojím pri tom priesvitnom zrkadle a nechávam sa ľutovať samú seba. Žila som jednoduchý život plný jednoduchých rozhodnutí... Aj toto je nesmierne ľahké. Len stáť a čakať, čakať, kým sa rubíny večera skryjú pred nástrahami noci. Tmy... Smrti.
Koľko slov by som ešte chcela napísať, ale ruka sa mi trasie rovnako ako celá tvár a ja zamazávam čisté sklo slzami. Stekajú po ňom dole a tvoria si vlastný príbeh, nezávisle odo mňa. Závidím im.
Je to sila, cítiť úplné dno svojich síl a nevzoprieť sa voči tomu s vedomím toho, že to nejde. Zmieriť sa s tým pocitom, že už nikdy nesplyniem s davom. Podopriem sa rukami o parapet a sprevádzam slnko očami. Dýcham? Asi ešte áno. Výdych chvíľkovej radosti nad životom ma pichne pri srdci.
Nemám pri sebe nikoho. Rodina večeria. Priatelia sedia doma, alebo sa zabávajú vonku. Na jednej strane ma to teší, pretože oni sú šťastní. Predsa len mi ešte ostalo niečo z môjho pôvodného myslenia.
Ale na druhej strane potrebujem objať, potrebujem počuť slová útechy, potrebujem zastaviť to slnko ešte na pár rokov a urobiť všetko, čo som kedy chcela. Slzy s väčšou intenzitou padajú na zem a na moje bosé nohy. Tečú, tečú, tečú... Opúšťajú ma ako krysy palubu. Vedia, ako sa zachrániť. Aj keď na malú chvíľu.
Otočím sa k posteli a chcem si na ňu ľahnúť, zaboriť tvár do páperím vypchatého vankúša, ale vo dverách zrazu stoja moji priatelia, na mieste, kde som mala byť ja, je tma. Pozerajú sa na mňa rovnako, ako ja na nich. Ako na prízrak z druhého sveta.
Odvrátim tvár. Takto to vyzeralo posledné mesiace môjho života. Cha! Ľútosť... Nič tým nezmenia.
Keď sa odvážim pozrieť na tú scénu, vidím tam svoju rodinu, ako sa smeje, raduje a... ja tam nie som. Znova.
Padnem na kolená.
Ak je to takto, tak nech radšej zomriem hneď! - posúrim slnko a ono...
Zapadne!
A ja...
Vstávam do nového dňa so slzami na tvári a snažím sa rozpamätať na ten nezmyselný sen. Skrčím sa v posteli a plačem do vankúša.
Prečo?
Pretože to všetko, čo som videla, bola pravda. Pretože v živote iných som rovnako nepohodlná, pretože často túžim len po tom, aby ma trochu uznali, aby ma trochu chápali. Aby ma preniesli do môjho sveta. Natrvalo. I keď ma vytrhli zo sterility nemocničného prostredia bez akéhokoľvek náznaku originality, individuality, snenia, či pochopenia... Nechali ma samu na seba. Lieč sa, my to nezvládame. Bojuj, my to nechápeme. Plač a my sa budeme smiať aj za teba. Len ži a buď rada, pri každom mojom pokuse o "niečo viac"... nechápavo krútiac hlavou. To ste vy. To som ja. To je to sklo, čo nás delí. Moje ambície.
Slnko vychádza a ja sa už nemôžem ďalej skrývať, aj keby som chcela. Slnečné lúče majú krásne pastelové odtiene. Rozsvecujú nový deň, no neprenikajú svojou hrejivosťou do môjho vnútra.
Vchádzam do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla strácam posledné zvyšky sebaovládania.
Tečú slzy, tečú, prúdom tečú
stále tečú,
tečú
.
.
.
.
....tečú....
.
.
.
.
...A ja nemôžem tiecť s nimi...
------------------------------------
"Slnce vychádza a zachodí
A mŕtvi nereptajú
Padajú hrozné nevinné kométy"
/Avantgarda 38/
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár