Starý otec jej zúfalo hľadel do očí. Trinásť ročnému dievčatku, ktoré bolo na ponožky premočené od dažďa, ktorý - samozrejme - vyvolal nedokonalý presun tých dvoch turistov. Ale o tom vieme iba my. A jej starý otec. Vriaca voda v kanvici dosiahla svoj bublajúci vrchol a pomaly sa ustálila. Vyšší z mužov, ten, čo stál pri kuchynskej linke, zdvihol šálku s kávou, ohol nad ňou nos a ponad menšiu paru sa tmavými očami zavŕtal do dievčaťa. Preglglo. Muž, ktorý stál pri dverách, ju jemne vtlačil do kuchyne, zatarasil únikovú cestu a bezvýrazne sa venoval počítaniu múch prilepených na lepkavej mucholapke. Pôsobil skoro mŕtvo, akoby bol v tejto miestnosti len svojím telom.
A možnože vtedy aj bol.
Dievča sa nervózne obzrelo, z hrdzavých vláskov jej na podlahu tiekli pramienky vody. Necítilo sa príjemne, keď bolo stredobodom pozornosti.
"Potom to vyutieram, dedko, nehnevaj sa," zahľadela sa zahanbene na zem, krčiac prsty v šedých ponožkách. Chvíľkové prelomenie ticha len zväčšilo napätie medzi troma osobami. Starému otcovi na krku navrela žila, zatínal zuby, bezbranne preskakoval pohľadom z jedného muža na druhého. Muž s kávou pristúpil bližšie k dievčaťu.
Všimla si, že to, čo na prvý pohľad vyzeralo ako turistické oblečenie, vo vrecku nevhodne schovávalo nôž. Mierne nadvihla hlavu. Muž sa usmial, čupol si ku nej, naklonil hlavu do strany a rozčuchal jej vlasy. Toto gesto v jej starom otcovi vyvolalo záchvat hnevu, do očí sa mu nadrali slzy, ale šedivejúci starec sa nemohol pohnúť. Na ramene ho pálilo zarieknutie poslušnosti. Prekliate znamenie. Našťastie, ona nevidela ten obraz hrôzy. Bola mu otočená chrbtom. Keby utiekla teraz... Príbeh by skončil. Prišli by sme o hlavného hrdinu.
"Moje meno je Daniel. Priateľ sa volá Patrick. Veľa toho nenahovorí, ale je to super chlap," hovoril ticho a sladko muž, ktorý pri nej čupel. Mal zvláštny prízvuk. Ani nie hrdelný, alebo nosový... Nemyslela si, že niečo také existuje, ale keby sa dalo, pomenovala by ho srdečným. Od srdca chrapľavým. Patrick sa na svoje meno ľahko strhol, keď však zachytil pointu vety a jeho oslovenia, pevnejšie zovrel pery, nenávistne sa zahľadel na dievča a znova skenoval mucholapku a starca za stolom.
Dievčatko vyvalilo svoje tmavohnedé oči ešte viac, po chrbte jej prešiel mráz, ale Daniel ju chytil za plece, otáčajúc si ju k sebe dobre skrývanou silou. Surovou, ničoho sa nestrániacou silou. Bolestne sykla do jeho úsmevu. Nechal ruku na mieste, nakloniac hlavu na druhú stranu.
"Tvoj starý otec nám povedal, že si veľmi vnímavé dievča, Karolínka," prehovoril znova. V jeho očiach bol čistý výsmech. Hľadela mu do nich, neschopná sa odpútať.Sťažka preglgla. V jeho očiach sa zrazu zorničky vmiesili do dúhovky a nakoniec splynuli s bielkom. Nemo otvorila ústa. Daniel sa krivo uškrnul.
"Čo myslíš, prečo sme tu?" - jeho prízvuk sa prehĺbil a jeho oči ju vyťahovali z tela. Cítila sa, akoby jej videl až na dno duše, ako sa hovorí.
A možno videl ešte ďalej. Dýchalo sa jej ťažšie, alebo sa jej to len zdalo? Donútila sa zavrieť oči a odvrátiť hlavu. V mysli sa jej mihalo toľko dôvodov, prečo by tu tí dvaja cudzinci mohli byť, od racionálnych až po absurdné a niekde v strede jej napadlo len zdesené: Chcú ma buď zabiť, alebo odniesť.
"Chceme ťa, v mene Atlantídy, požiadať o pomoc," sklopil hlavu, aby nevidela jeho oči. Tie výsmešné oči. Nemala to robiť. Ten tón, ktorým to povedal... naznačoval len jediné. Nesmie odmietnuť. Veľkými hnedými očami hľadelo na spleť tmavých vlasov.
"Starý otec.." obrátila sa v Danielovom povoľujúcom zovretí. Starec bezmocne hľadel na svoju vnučku. Vyplašenými, bezradnými, belasými očami jej naznačoval len jediné: Nechoď. Vedela, že nechce, aby odišla, vedela, že to nie je správne. Oceľové zovretie Danielových prstov jej však znova sparalizovalo rameno. Od bolesti skoro padla na kolená. Nemusela sa obzrieť, aby vedela, že sa muž usmieva. Dopriala si posledný pohľad na svojho starého otca. Zdesene zalapala po dychu, keď jej niečo ostré vrazilo do chrbta. Skríkla. A potom bola len tma.
Rev. Áno, to je to správne slovo pre zvuk, ktorý sa krátko potom, ako začali padať krúpy, vydral z chalupy v jednej polozabudnutej dedine. Pôvodcom tohoto strašného zvuku bol muž, starec, ktorého odbremenili od zarieknutia k poslušnosti. Prekvapivou silou udrel do plexiskla na stole. Prasklo. Na lynoleu sa ešte stále v mláke vody a kávy krútila šálka, dvere sa ešte s vrzgotom otvárali, keď ich nemal kto držať zavreté, ešte stále na sebe cítil kliatbu a vnučkine oči. Veľké, čierne oči bez bielok. Strašidelné oči Dychu. Hrôzu naháňajúcu pravdu. Jeho vnučka bola Časť...!
Dom zaliala voda
Nie nezaliala! Tak to predsa nebolo! Myslí si jej podvedomie a snaží sa vzchopiť. Núti oči, aby sa otvorili. Hlavu má v pohybe, vychádza v ústrety vedru s ľadovou vodou. Zhíkne a vdýchne vodu. Začne kašľať. Ruky Kňažky vyletia k okrajom vedra a zaprú sa doň.
"Konečne," znechutene vydýchne ten chrapľavý hlas. Karolína, či Ayala, či Michelle, si roztrasene stiera kvapky z tváre. Už sedí. Veľkými, tmavými očami zazerá na muža v ľahkých nohaviciach a košeli, ktorý sa ležérne rozvalil na stoličke vedľa nej. Vie, že nesmie spomenúť svoj sen. Myslia si, že o ničom nevie. Myslia si, že verí tomu, čo jej narozprávali. Ťažko preglgne. Jej oči sa len sťažka stávajú znova skoro slepými. Jej srdce len pomaly prestáva biť.
Vtedy si myslela, že ich cieľ je správny.
Prišli a hlásili, že chcú zachrániť svet. Svoj svet, ktorý tak dávno zmizol z povrchu toho ľudského. Ak doteraz neviete, o ktorom svete hovorím - lebo v poslednej dobe je ich primnoho a väčšina z toho je vymyslených - reč je o bájnej Atlantíde. Predsa sa ten starý kontinent prepadol pod vodu, nikto o ňom nevie, aj pátrať sa po ňom prestalo, Nemo z Nautilu je len výmysel božskej fantázie a dôkazy o vyspelejšej kultúre sú frašky! Áno, toto všetko je pravda. Svet, o ktorom hovoríme, leží pod nami a každým rokom sa rozrastá. Tie takzvané dôkazy sú len chabé, do neba volajúce výmysly, ktoré ani s bujnou fantáziou nemajú čo spoločného so skutočnou silou onej vekmi zabudnutej krajiny.
Jej obyvatelia si celý čas ctia bohov, kráľov za to, že sú jedinými, ktorí na zemi prežili, nepoznajú Einsteina, nepoznajú Austina, nepoznajú... nič zo slnečného sveta. Sú si navzájom úplne cudzí. A predsa len nie nenapraviteľne. Nenapraviteľní sú len ľudia slnečnej strany. Oni, deti vedy, deti medicíny, deti priemyslu, sú odvrátená strana tela matky prírody. Ľudia nášho sveta sú... vyvrheli. Oni, ľudskí prapredkovia a ich nástupcovia sú... Prirodzení. Majú milióny spôsobov, ako využívať kamene, vodné toky, prírodu. Využívať, ale nezneužívať. To je tá prívetivá stránka Atlantídy... To jej narozprávali, to jej ukázali. Lži! Klamstvá! Výmysly!
Ľudia sú vo svojej podstate všetci rovnakí. A aj napriek tomu, že Atlantíďania nepodporujú násilie, dosť dobre vedia, čo sú to zbrane. A tie sú... nanešťastie, vyspelejšie ako tie ľudské.
Presvedčila sa o tom na vlastnej koži.
Vtedy... mala pred nimi utiecť.
"Ayala, drahá, srdce moje... Čo sa stalo? Čo ti pán bojovník povedal?" - Ach bože, odpusť jej, že zhrešila.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja nemám slov