Nemám sa o ňom s kým rozprávať, aj keď naň myslím celý deň, nemám s kým podebatovať o mýtoch atp, takže mi odpusťte nepresnosti, ktoré tam sú a ja som si ich viac než vedomá a no... Pekné prežitie tejto časti Pokúsim sa zlepšiť.
Snaží sa nájsť dostatočne vyhovujúce klamstvo, ktoré by Daniela odradilo od ďalšieho vypytovania. Hlboko si povzdychne, žmýkajúc si vlasy do kamenného vedra.
"Skoro ma napadol. A predtým ma stihol uraziť," povie nakoniec. Muž sa trošku trhane nadýchne. Za tie dva roky si už každý zvykol na jej prílišnú láskavosť a vzťahovačnosť. Za každú dobrú vec čakala pochvalu. Uškrnul sa. Videl črepy v jeho cele. Očividne tresol tou miskou o zem.
"Pozri, bola si k nemu milá, on to odmietol, nedostane vodu," zasmeje sa svojím chrapľavým smiechom pri predstave prosiaceho Oliviera. Zadosťučinenie a škodoradosť z toho brilantného nápadu, ukázať mu Ayalu, sa mu ako teplá voda rozlievajú hrejivo po chrbte. Kňažka bez slova odkráča. Nepočuteľne ďakuje tomu, kto stvoril takúto samoľúbu dušu, v hlave jej hučí vyprchávajúcim adrenalínom.
Musí sa k nemu dostať. Pri najmenšom ešte raz.
***
Pred 9 600 rokmi, v časoch, keď sa končila posledná doba ľadová, vraj Atlantídu postihla prírodná katastrofa. O to sa opiera slnečný svet.Atlantídu postihli zemetrasenia, záplavy, víchrice, bola zničená ohňom a vodou. Pekná historka. Až na to, že sa to nikdy nestalo... Každé dieťa na ostrove pozná ten príbeh o dobrom a zlom démonovi. O tom, ako zlému zabili srdce. Ako prvý a posledný krát niekto porazil Poseidonove nemanželské dieťa.
***
Až na to, že nie je rodená Atlantíďanka a povesti o tom, že je zviera, sú čoraz pravdivejšie a k tomu všetkému pravdepodobne slepo verí skupine staré názory prechovávajúcich Častí.
Jej starý otec si myslel, že ňou je. Časťou. Kričal, pretože vedel, kto sú tí ľudia a čo chcú urobiť. Keby to vedela aj ona. Keby vedel,a čo sa od nej očakáva. Má vraždiť? Ako minule? Má byť poslušná, milá a pritom zabíjať Atlantídu zvnútra? Priveľa otázok na sotva šestnásťročnú myseľ.
So slzami v očiach sa začína smiať. Prečo sa na takýchto veciach smeje? Pretože má rada iróniu.
Toto by sa páčilo Danielovi. Jasné. Keby si ju všímal.
Keď vtedy otvorila oči, bola sama. Verila, že je u starkého doma. U akého starkého? Prebehlo jej vtedy hlavou. Veď tu žijem celý život!
Oklamali ju, použili na to jeden zo starých typov zaklínania. Vnuknutie. Určite!
Vybehla zo známej- neznámej izby a po tvárach spoznávala nových ľudí, ktorých mená mala vryté do pamäti. Cítila sa možno ešte horšie ako teraz, no po pár minútach jej Angela, jedna z najmilších osôb na svete, s chápavým materským úsmevom vsugerovala, že spadla z Veľkého vodopádu a hlavou sa škaredo oškrela o kamene. Patrick bol ešte neznesiteľnejší, ako si myslela. Ako si myslela, že si myslela... Chápete?
Nepamätala sa na to, nebolo na čo sa pamätať. Ale potrebovala istotu a Angela jej ju ponúkla. V priebehu mesiacov sa sny o milom starcovi vytrácali. Už nepoznala jeho meno, už nevedela ako vyzerá.
Ona sa volala Ayala. Bola srdcom a zrakom starodávneho démona, ktorý odnepamäti ochraňoval Atlantídu. Jedenástym dielom Poseidonovskej skladačky. Mala ním byť! Chcela ním byť! Chcela chrániť! Pomáhať! Tajiť Atlantídu pred zrakmi ľudí Slnečného sveta!
Sedí v korune stromu blízko ich ukrytého sídla. Vlasy jej už pomaly uschli. Plášť, ktorý si z lenivosti nedala dole, tiež. Aj napriek tomu sa snaží splynúť s prírodou, rozplynúť sa v kvapôčkach rannej rosy a odviať niekam do neznáma. Vo svojej mizernej existencii má ešte väčší neporiadok ako predtým.
Kto som? Čím som? Čia som? A ako, že ma mohli tak jednoducho oklamať...? Chce veriť aspoň jednému z nich. Barbarovi Olivierovi z Ostrovov aj Danielovi, ktorý ju vyrval z ľudského sveta a vtlačil ju do deja v Atlantíde.
Odlupuje kôru z konára, ktorá znova, veľkou rýchlosťou dorastá na poranených miestach. Keby chcela, vedela by tomu zabrániť. Proste do nej bodnúť a vyslať prekliatie. Ale stromy nemôžu za jej zmätok. Nie, stromy sú jediné, ktoré z toho vyviaznú nevinne. A možno aj zakrpatené tmavé veveričky. A možno...
Niekto sa k nej šplhá. Možno vybuchne práve teraz a ani jeden strom v okolí už ju na seba nepustí. A veveričky konečne vymrú. Neverili by ste, aké sú v tomto svete otravné.
Tvári sa, že nič nepočuje, a keď Angela svižne pristane na konári nad ňou, Kňažkou ani nehne.
"Kvietoček môj, stalo sa ti niečo?" - zachytí sa nohami o konár mladučká žena a spŕška rozpletených havraních vlasov padne Ayale na kolená. Kňažka spoznáva v Angelinom priateľskom tóne nový odtieň.
Možno je len paranoidná.
Namýšľa si.
Sama nevie, čo je čo...
Všetko je naopak.
Zhlboka si vzdychne. Risk je v tomto prípade strata zdanlivého bezpečia. Pozrie sa Angele do očí, aj keď namiesto nich vidí len svetlomodré rozliate čosi.
"Nič. Len ten.. nevďačník," zavrčí a na tvári jej priateľky a ochrankyne sa usadí úsmev plný úľavy. Kňažka sa zamračí ešte viac. Pred dvoma dňami by povedala, že sa o ňu jej náhradná matka len bála. Že ju to potešilo, takýto malý problém. No dnes malo všetko iný nádych, Cítila v nej zradu, v celom jej dokonalom, duševnom tele ju bolo možno nahmatať. Zradu, alebo tajomstvo. V celkovom hodnotení to je jedno.
S istotou sa jej zahľadí do očí... A skĺzne zo stromu. Všetko toto správanie predsa môže zhodiť na svoju pubertu. Proste a jednoducho: Nemá náladu na rozhovory.
Možno iba s jedným človekom. Olivierom. Tým, ktorý jej tak prudko podkopol bezpečný pocit domova. Musí to dotiahnuť do konca. Možno je všetko inak ako sa zdá... a on je predsa len zranený, mentálne.
Ale tá reakcia...
Doriti! Doboha! Do Solóna!
Angela, matka celého tohto rodu Dychu, ako sa jej hovorí, pretože je najstaršou ženou v ich radách, môže mať pokojne viac ako desať tisíc rokov. Nikto sa tu nikoho nepýta na vek. Za svoj život vystriedala už toľko tiel, toľko dokonalých tiel hodných do palácov a nechala ich zabiť v toľkých bitkách, až sa to neoplatí počítať. Mala vždy zvláštnu záľubu v smrti. Len to jediné kazilo jej nevinnú lásku, ktorou ku všetkým oplývala.
Navonok.
Všetko v Ayalinom okolí sa tak začínalo javiť. Všetci niečo tajili. Nechuť? Nepriateľstvo?
Pokúša sa nahodiť bezstarostný výraz pred tým, než vstúpi do sídla.
"Trénuješ bruchomluvectvo?" - všetci, až na jedného. Patrick, Danielov syn bol každým jedným dňom za celé dva roky nepríjemnejší a nepríjemnejší. Napriek tomu sa s ním nikdy nepohádala. Naopak, snažila sa s ním zmieriť, ale po pár pokusoch si nadobro priznala, že to je nemožné.
"Nesadli mi raňajky," zahovára a márne sa pokúša o milý úsmev. Jednoducho to nejde. Rozhodne sa radšej rýchlo prejsť okolo čiernovlasej ľudskej skaly o metre osemdesiat osem. Patrick nadvihne svoje dokonalé obočie.
"Nijaké si nemala,"
"Postreh!" mykne Ayala ukazovákom pred svojím nosom, a ironicky sa usmievajúc mizne v stene, či skôr v Nestabilnom obraze, ako jej vznešene predstavil Majster Tork zakázanú bublinu zo stredu jazera Šťastia, ktoré sa taktiež nachádza v celkom zakázanej oblasti Hlavného mesta, ktorá sa stáva prístupnou pre verejnosť len raz do desaťročia, keď sa oslavujú narodeniny ich ochrancov Poseidona a jeho manželky Cleitó. Uf.
Na to, že je to zakázaný - aj keď užitočný - stavebný materiál, je ho v celom sídle doslova nadbytok. Ayala, prechádzajúca veľkou kruhovou sieňou po prvý krát počíta sklá, ktoré fungujú na skoro rovnakom princípe ako zrkadlové sklo vo vypočúvacích sálach slnečného sveta. Samozrejme si môžme pokojne domyslieť, kto si od koho nápad prepožičal. Majú len jeden základný rozdiel - Sklom sa dá prechádzať.
Dvadsať aj niečo. To je hodné kráľovského paláca, nie jednej miestnosti, myslí si a mieri k dverám naproti. Majster má záľubu v preháňaní, okrem iného...
Zmocňujú sa jej obavy a vzrušenie. Snaží sa ich racionálne vysvetliť, ale všetko je márne, proste sa tak cíti. Ešte si nestihla osvojiť Danielovo umenie kontroly mysle. Ale teraz na to nemyslí. Má iný problém. V hlavnej miestnosti sídla určite niekto bude. Určite niekto stráži väzenie.
(A kochá sa pohľadom na okolitú prírodu skrášlenú zakliatím Skla.)
A, samozrejme, nedôveruje jej. Usmeje sa. Kašľať na raňajky.
Pred miestnosťou si len tak ledabolo vyzuje topánky, podopierajúc sa kraja otvoru, keď..
"A-ayala! Ty.. čo? Do Solóna, prosím ťa... m-mohla by si...?!" počuje oproti sebe zaskočené koktanie inokedy veľmi pokojného a rozvážneho Jacoba. Zamračí sa a dvihne zrak, škúliac do miestnosti a od šoku sa krátko zasmeje. Nad stolom vidieť len kučery a červené čelo, stolička - veľmi vzácna stolička, z veľmi vzácneho dreva, na ktorej sedáva vzácny Majster Tork - dopadá na zem aj s jeho tichou a plachou milenkou, ktorá v tejto chvíli nepôsobí príliš placho. Aj to je zrada. O tom nevedela. Znova sa ticho zasmeje svojej naivite.
Nevyzerá to dvakrát komicky. Všetci traja to vedia. Ten hluk o chvíľu niekoho priláka. Charlotte sa plazí po svoje veci. Jej dlhé vlasy vyzerajú ako šaty.
Najradšej by odišla.
Za nimi je však priechod zo Skla, priechod do väzenia. Musí sa tam dostať. Jednoducho cíti, že musí. Ťahá ju to tam. Tu mozog nehrá žiadnu úlohu. Rozhodne vstúpi do miestnosti, sústrediac sa na mramorovo biele drevo na zemi.
"K-kam ideš?"- pýta sa Jacob a naťahuje si voľné nohavice. Kňažka zamumle niečo o neskontrolovaných vnútorných zraneniach.
"Na vašom mieste by som odišla skôr ako sa toto stihne dostať...," poznamenáva ešte potichu, no deň je pre Jacoba blbec, vo dverách stojí Majster ako vytesaný z kameňa so svojou žiačkou. Kňažka zrýchli tempo. Vie si predstaviť, ako Majster zúri. Voskovo žlté líca blednú a strieborné vlasy od zlosti dostávajú šedivý nádych. Párkrát zažila tieto jeho výbuchy zlosti. A nechce zažiť ďalší.
"AKO STE SI DOVOLILI... AKO STE MOHLI?! A.. A VOON!" - ozýva sa jeho mohutný hlas jeho súkromnou svätyňou dokonalosti, cti, disciplíny, poriadku. Posledné, čo Ayala vidí skôr, ako prejde cez Sklo sú polonahý Jacob a veľmi sporo odetá duša Démona, Charlotte, ktorá svoju malú dušičku hádam ukryla do poslednej voľnej dierky. Jej plavé vlasy len chabo zakrývajú to, čo malo byťv tejto miestnosti tabu a Santana, maličká osôbka veľkými očami vyprevádza Ayalu.
Musí si pohnúť.
Olivier, Olivier, Olivier... Ozýva sa jej v hlave, akoby všetko ostatné bolo vytesnené. Teraz, keď prešla zábranou, je túžba za ním ísť ešte silnejšia. Silnejšia ako strach z tmy naokolo.
Tma.
A ona nemá oheň.
Ten ostal v cele.
Zámky.
A ona nemá kľúče.
Zvládneš to... našepkáva jej Jeho hlas a Kňažku opúšťajú posledné zbytky kontroly nad telom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár