Asi sa nemám, ale vďaka za opýtanie.

Všetko je inak. Ani nie inak, situácia sa nejako radikálne nezmenila. Navonok je všetko také isté. A predsa sa príliš veľa vecí hýbe a ja neviem, či tým správnym smerom. Hýbu sa, tým som si istá. Veď práve.

Je to smiešne. Zasa som nespala už asi mesiac, stále lietam hore dole, medzi mestom a väčším mestom a pritom mi príde, že sa hýbe všetko, len ja nie. Som zaseknutá. Ale nedokážem presne určiť svoje súradnice. Čo je horšie, nedokážem povedať ani len to, či sú dobré alebo zlé. Či sú všetky tie moje večné zhony, zmätky, chaosy, bezvýznamné hádky a konflikty, hysterické smiechy na ničom a snaha naučiť sa niečo nové pre mňa natoľko prospešné, že mi robia neskutočnú radosť. Áno, teraz hej. Za dve minúty nie. Potom sa nad tým zamyslím a nebudem sa vedieť rozhodnúť, následne na to chytím neskutočnú mániu zo všetkého, čo bolo cez víkend a nakoniec budem pozerať pred seba a vyčítať si, že je už dva týždne letný semester a ja som bola možno na troch prednáškach. Potom si uvedomím, že do školy treba ísť, bez spánku sa vyberiem do Mesta a cestou na mhdčku sa zvrtnem na druhú stranu a idem radšej do kanclu. A tak stále dookola.

Chcem sedieť s Jankou pri jednom posranom víne a cigaterei aj celý večer a hovoriť o hlúpostiach, viesť é filozofické reči, ktoré hovorím všade a presviedčať sa, že nimi dokážem žiť. Že ovládam možnosť žitia optimizmom, úsmevom a vierou, že všetko bude lepšie. Hej, ovládam, keď mi ju ty alebo on hovoríte, vždy mi to pomôže. On obzvlásť. Lebo ho vidím zúfalo málo a aj tak, vie mi povedať všetko, čo potrebujem jednou vetou. Nie nadarmo hoovríme, že keď vyrastieme, budeme ako on. Na moje dve minúty. Že mi na dve minúty dáte tú povestnú energiu. Pomáha mi, a veľmi. Ale to, že nevydrží dlhšie je moja chyba. Asi. Pretože keď som na tej svojej horskej dráhe nálad hore, som plná eufórie, je mi najlepšie.

A potom sa ráno zobudím a zas som v tom dvojminútovom kolotoči. Spomeniem si na deň predtým a vyškieram sa. Prestanem, lebo treba na pondelok dohromady načítať asi 150 strán. Dve minúty sa sústredím a spomeniem si na víkend predtým. Sústredím sa, píšem si hlúpe poznámky do bločiku s kravou, idem si po kávu, skontrolujem diár a dopíšem nové termíny. Sústredím sa. Pijem kávu. Fejsbúkujem. Telefonujem. Jedujem sa. A potom idem domov z roboty, keď je na ulici už len zopár diskofilných ožranov (za 10 juráčov ideš?) a ja si s úsmevom a cigaretou vykračujem domov. Nespím, premýšľam. Pozerám pred seba, nervózniem, zaspím.

Idem za ikíkmi, sedíme s nimi, kukáme pred seba, robíme kúzla typu „jebni si čelo o posteľ“, rozprávame sa s nábytkom a máme ružové slony. A je nám najlepšie. Na večer. A ráno sa musíme zobudiť a ísť naspäť. Do toho skurveného dvojminútového kolotoča plného hlúpych egoistických ľudí. Vlastne, oni nie sú egoisti, zaujímajú sa o mňa. Nielenže o mne hovoria za mojím chrbtom, ale sa ma aj spýtajú ako sa mám.

Nie je to dobrá otázka. Neviem Vám na ňu odpovedať normálne, stálo. Pretože o dve minúty bude môj kolotoč inde a ja vám neviem zaručiť kde. Preto každou svojou odpoveďou klamem, neviem určiť ako sa mám. Vlastne sa nemám. A možno sa mám. Neviem. Mám pocit ako 16ka z časopisu. Mnohí hovoríte o mojej retardovanosti, ale žeby som až tak zaostávala v psychickom vývoji?  Nevyrovnaná, neschopná identifikovať svoj aktuálny stav. Dokonca sa ani nevie rozhodnúť, či jej to prekáža alebo nie.

Uvidím o dve minúty. O štyri možno celý ten blog zmažem. Fakt neviem. A preto mi aspoň dočasne (na dve minúty) prepáčte tie moje katastrofálne výkyvy.

 Záchod

7 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu