Neubíjaj, ale nabíjaj.. do budúcna ;)

A prišlo to.. Jedna z mojich ciev, na blogovanie predurčená Cilka mi povedala- Už, prosím ťa, píš. A Cilka je niečo ako Ja. Čo povie Cilka je sväté. Viac. Čo povie Cilka treba dokonca poslúchnuť. Poslúchla som Cilku tajne dúfajúc, že mi niečo podaruje ako prejav uznania. Cilka, aha, snažím sa. Cilka, ja viem, že si sviňa ako krava, uvedom si, že ja naozaj nemôžem prezradiť niečo kompromitujúce zo súkromia mojich tancujúcich rodičov alebo fotku mojej spolubývajúcej v čelovke, v ktorej chodí po byte.. Pochop, že ja som nehorázny sebec, a som schopná citovo vydierať samu seba . Vraj je to teraz v móde. Cilka, vzopriem sa. Preukážem tým svoju dospelosť, svoju nezávislosť na iných, ako sa o mne hovorí. A chcem zato čínu z Račka.

Presne tak, v poslednej dobe srším dopelosťou. Doslova ňou prekypujem. Posledné štyri mesiace som sa ňou stala Pravidlelne som si varila špageti, umývala som riady, chodila do práce, do školy a na prax, nervózne som stála v rade v Tescu o piatej poobede a premýšľala som, či mám kúpiť aj tú čokoládu, keď sladkosť som už mala, naháňala som svojich rovnako dospelých kamarátov na víno, ktoré pijú dospelí a po príchode domov som si v podnapitom stave bola schopná začať upratovať izbu, keďže ma ten bordel vytáčal a vzácnu hodinu dospeláckeho spánku som venovala skladaniu ponožiek alebo pedantnému čisteniu zrkadla

Bolo toho veľa, ale ja som to s rozvahou dospeláka zvládla. Teda aspoň som si tak myslela. Vôbec to nebolo dospelácke premýšľanie, čo ma nechalo tieto štyi hnusné mesiace prežiť. Mohla som sa ráno zobudiť s myšlienkou na môjho chorého otca, mohla som byť kvôli tomu a totálnemu deficitu spánku celý deň nepríjemná na iných a otravovať ich svou zlou náladou. Podľa vzoru dospelákov. Mne však stačila iba jedna malá vec, ktorá mi pomohla usmievať sa nepríčetne na ľudí. Na cudzích aj na tých svojich. Určite to nebola dospelácka racionalita, ale moja detská naivita, čo mi pomohla prestať sa trápiť nad tými hovadinami, na ktoré mám ešte čas.

Tento týždeň ma v tom ešte utvrdil. Konečne som od septembra mala pocit, ktorý mi hýbal už od leta. Taký, pri ktorom vás s každým glgom nejakých percent hreje smiech ľudí okolo vás a nie trpké úvahy, z ktorých vám už ide roztrhnúť hlavu. Taký, keď všetci na grungeovom koncerte sedia a mechanicky pozerajú a vám je pri euforickom podskočení zasa úplne jedno, že sa na vás pozerajú, lebo ste sa obliali a bavíte sa ďalej. Taký, ako keď sa ráno po tom koncetre zobudíte bez schopnostosti identifikovať časti svojho tela, ale vám sa to páči napriek tomu, že sa musíte dať čo najrýchlejšie dohromady, učiť sa na skúšku a popritom sa nekontrolovane smiať na esemeskách, ktoré vám dávajú dohromady včerajší večer. Taký, ako keď tú skúšku zložíte, rýchlo voláte domov a viete, že aspoň teraz tam bude trocha lepšie. Veselšie. Je to tam treba.

Celým týmto patetickým divadlom len chcem povedať jedno- naozaj je lepšie, keď cestou do školy nemyslíte na dva potrebné litre mlieka, projekt, ktorý nemáte vymyslený a deadline je už o dva týždne, ale myslieť na to, čo vás nabije a nie ubije.

Ako názornú ukážku využitia tejto teórie v praxi by som rada drzo nevedecky skopírovala časť môjho osobného rozhovoru, čím som porušila všetky skurvené pravidlá, z ktorých som tú skúšku skladala:
Kontext- pokus o dospelácke riešenie adolescentného problému:
Ja hovorím: už ma to štve.. naozaj mu už zajebáva???
Ona hovorí: mňa štve viac to, že som zabudla zatvoriť pikao a že mám od toho teraz celú postel a pyžamo... ale aj mňa to štve..ale šak čo s nim...

 Návod

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu